Na slovenskej modernej hudobnej scéne, od 60. rokov až po súčasnosť, je možné vypátrať mnoho mien, ktoré ju formovali, rozvíjali a ovplyvňovali. Či už išlo o folkových samotárov, popové hviezdy, prebíjajúci sa jazz, modernú vážnu hudbu, bigbandové orchestre, amatérske začiatky kapiel nabitých entuziazmom britskej beatovej horúčky z počiatku šiestej dekády alebo elektronických objaviteľov, súčasných experimentátorov, umelcov s vyhraneným vkusom či o čoraz populárnejší hudobný eklekticizmus. Populárna scéna u nás dýchala pokojne až do roku 1968.

Z podzemia, čiže skúšobní činžiakov a garáží, začali približne v tom čase vychádzať kapely s dlhoročnou amatérskou praxou. Spomínaný rok sa stal medzníkom a napriek nepriaznivej politickej situácii im umožnil nabrať ešte viacej síl. Do povedomia sa dostávali tváre odchované angloamerickou revoltou, povzbudené režimom k tvorivej práci. Ich hlavným cieľom bol tichý nesúhlas a utajený odpor voči nemu. Normalizácia priniesla slovenskej hudbe motiváciu vyjadriť sa, prebiť, odlíšiť a dokázať svetu výnimočnosť, ukrytú pod nepriestrelným červeným závojom. Po revolúcii sa začali možnosti hudobníkov pomaly rozširovať. Pribudli nové mená, konkurujúce zavedeným pojmom a pamätníkom zlatej éry. Prehľad všetkých osobností, ktoré sa na scéne vyskytli, by bol nekonečný a podľa mňa i neúplný. Hudba, ktorú tvorili a tvoria je jedným z klenotov Slovenska.