Výročia a dátumy si môžeme pripomínať vždy, každý rok zhruba až donekonečna. Druhá vec je, či si z daného míľniku vieme naozaj vziať ponaučenie. Ako ukazuje politická situácia, sme asi tak zhruba v štvrtine cesty k dosiahnutiu skutočnej demokracie, aj to by som si dovolil zapochybovať, či sme sa vybrali tým správnym smerom. Ešte dobre, že existuje umenie – to je (väčšinou) tvorené bez ohľadu na politikárčenie, maximálne môže odrážať isté sociálne aspekty.

Dnes je v móde pojem „multikulturalizmus“, ktorí si mnohí mylne vysvetľujú ako zmes viacerých foriem umenia (divadlo, maliarstvo, film, hudba, literatúra, a pod.), zahrnutých do jedného úhľadného balíčka so spoločnou tematikou. Z každej druhej konzervy vyskakuje multikultúrny projekt, festival či časopis, ktorý sa tvári multikultúrne. No toto slovo skôr vzniklo preto, aby zahŕňalo pestrú škálu etník a ich kultúr, fungujúcich bez problémov na území jedného štátu.

Dialógy s porozumením
Festival Refresh+89 našťastie dostal podtitul „festival otvorených dialógov“. Dôstojná spomienka na novembrové udalosti spred 22 rokov, pripravená tvorivým tímom, trvala v Košiciach od 15. do 19. novembra. Pestrý program, zložený z happeningov, vernisáží, filmových a divadelných predstavení, diskusií, prednášok, multimediálnych projektov, koncertov či možnosti predniesť svoj vlastný prejav, sľuboval pomerne slušnú návštevnosť. Problém však nastal s príliš veľkým nahustením akcií. Je jasné, že organizátori a dramaturgovia museli vtesnať maximum akcií do úzkeho priestoru, aby zachovali autenticitu festivalu. Na druhej strane, napríklad 17. novembra sa začínali tri skvelé udalosti v rovnakom čase…

Z festivalu jasne vyplynulo, že spomienka na november 1989 je ešte príliš čerstvá a ešte sa nedá zhodnotiť jeho dejinná úloha. Ak sú niektoré udalosti vnímané jednoznačne pozitívne alebo negatívne, v prípade novembra to neplatí. Pozitívne mohol byť vnímaný bezprostredne pár dní po, ale dnes je veľa skeptikov, aj z radov mladej generácie, či bola revolúcia naozaj potrebná. Ako sme sa kedysi smiali zo socialistických sviatkov, dnes mám pocit, že sa situácia začína opakovať. A ľuďom je odrazu na smiech Fedor Gál, Milan Kňažko, Ján Budaj, Ivan Hoffman, František Mikloško, Ján Čarnogurský, a mnoho ďalších. Aj to, ako hŕba kadečoho iného, svedčí o mentálnej a kultúrnej zaostalosti národa. Národa reptajúceho, no živoriaceho na úkor iných, neochotného s tým niečo urobiť.

Korektne a férovo
Podobné polemiky sú na tomto mieste zbytočné a nič neriešiace. Sloboda má cenu najvyššiu a tak bolo potrebné vnímať atmosféru v uliciach Košíc, ktorú onedlho vystrieda tá vianočná. Aspoň ja ako človek, ktorý svet (a Košice) reálne vníma najmenej tých 20 rokov (s pocitom, že pred tým sa tu nedialo nič, čo je samozrejme nepravda najhrubšieho zrna), som sa cítil pri potulkách sychravými ulicami dobre. K šťastiu stačí málo a to málo sme mali možnosť vidieť na vlastné oči. Nakukujúc do výkladu kníhkupectva Artforum, prechádzajúc popri osvetlenom balkóne Štátnej vedeckej knižnice, a vzápätí rýchlo sa skrývajúc v teple útulných priestorov kina Biograf. Naprázdno nevyšli študenti, ktorí navštívili výmenník na Terase, kde sa mohli zamyslieť nad slobodou spolu s pracovníkmi Ústavu pamäti národa, aby sa večer mohli všetci (aká naivita…) občerstvovať lahodnými nápojmi v Tabačke a započúvať sa do nezvyčajne znejúcich tónov alternatívnej scény, zhudobnených v tvorbe Pak či Slagsmalsklubben. Je libo divadla, obrazů či jiných instalací? Samozrejme nechýbalo ani to.

Iste, nedalo sa vidieť všetko. Ak chcel byť niekto na sviečkovom pochode, musel oželieť vystúpenie Kuba Ursinyho v Artfore či zaujímavý literárny event s Rakúsom, Jakubčákovou a Gavurom v Biografe. Samotný pochod figuroval pod akciami spoločenského dialógu, čo len zvýrazňovalo to, že Refresh nebol obyčajným festivalom umenia, aj keď to samozrejme prevažovalo. Pietnej spomienky sa nanešťastie zúčastnilo veľmi málo ľudí, aj to prevažne mladých, no to jej určite neubralo na kráse. Prechádzka studenými večernými Košicami mala čarovnú atmosféru, podčiarknutú myšlienkou večného kritika, zaslúžilého aktivistu a predsedu Spolku na skrášľovanie Košíc Ladislava Rovinského. „Mladá generácia sa nesmie vzdať svojich ideálov a snov len preto, že si bude myslieť, toto nejde, tamto sa nedá. Niektoré myšlienky je možné férovo presadiť aj dnes.”

Zlatý klinec pribili Uniques
Hudobným vyvrcholením festivalu Refresh +89 sa stal trojkoncert kapiel, patriacich vo svojich krajinách medzi špičku alternatívnej hudby, konajúci sa 18. novembra v historickej radnici. Slovensko dôstojne reprezentovali košicko – bratislavskí ojedinelci Uniques, Maďarsko zastúpili Volkova Sisters a za britskú vlajku sa bili We Have Band. Líder slovenskej trojky sa pustil do nekonečného rečnenia, ktorému som nie veľmi dobre rozumel, ale snáď to tak malo byť… Už s prvými tónmi akékoľvek pochybnosti opadli. Energiou nabité vystúpenie ulahodilo každej duši, túžiacej vyjadrovať svoje myšlienky neortodoxnými prostriedkami. Zloženie publika to len a len dosvedčilo.

Autor: Emil Gallík

Aj keď poniektorí si vystúpenie Uniques v tomto roku vychutnali už po tretíkrát, koncert ich určite nenudil. Darmo, vidieť Uniques raz nestačí. Mne osobne pohľad na hrajúcu trojicu v niektorých momentoch pripomenul snaženie raných The Cure z čias debutu Three Imaginary Boys (1979). Mám na mysli podobné mladistvé nasadenie, po(p)st-punkový prejav a interesantné melodické vystupovanie. Frontman Števo, zvládajúci okrem spevu gitaru i klávesové (syntezátorové) nástroje má na každom vystúpení plné ruky práce, no na kvalite sa to nijako neprejavuje. Zvuk dotvorila úsporná rytmika, možno niekedy až príliš úsporná, nezaškodilo by jej viac technických fígľov. Traja mládenci každým ďalším koncertom dokazujú, že to „unikum“ v ich názve je opodstatnené.

Potrebujeme ďalšiu revolúciu?
Dosiahnuť ideálny stav v spoločnosti, ktorý by vyhovoval každej „triede“ a vrstve, je nemožné. Na sklonku 80. rokov ľudia dospeli k názoru, alebo lepšie povedané pocítili, že majú socializmu plné zuby. Aj v roku 1968 ho mali… a neuspeli. To, ako aj ďalšie dôkazy, svedčí o tom, že sme boli (a sme) figúrkou v hre veľmocí a závisí od nich, či sa niečo stane alebo nestane. Človek si myslí, že hýbe panáčikmi po šachovnici a v skutočnosti sám je tým panáčikom, ktorým niekto pohybuje. Celý demokratický systém by potreboval reformu, začať by bolo treba tam, kde je najprehnitejší – v Spojených štátoch. Keby bolo po našom, robili by sme všade poriadky. Hubou. Takže kecám… neurobili by sme nič. Ale niečo by sa možno spraviť dalo. Ak je americko-britská demokracia vo vysokom štádiu rozkladu a starnutia, našu “mladuchu” by sme si hýčkať mohli. Preto nedopusťme, aby sa na november 1989 zabudlo.

Autor fotografií: Dávid Hanko (ak nie je uvedené inak).

Podrobný profil fotografa na FB – Dávid Hanko – díky za kvalitné zábery z výborného festivalu.