14

The Doors – 1969 – recenzia na zatracovaný aj milovaný album The Soft Parade

Kritici vraveli, že je to najnepodarenejší album Doorsov. Názory boli rozličné a najmä fandovia prvých platní túto platňu nenávideli. Je naozaj až taká zlá ako sa hovorí? Možno tomu prispela aj Morrisonova zmena vzhľadu sexuálneho idolu na zarasteného chlapíka v čase vydania albumu.

Jedno je isté, milovníci fúzií hudby rozličných žánrov a albumov ako Sgt. Pepper… (od The Beatles) si prídu na svoje. Počas tejto jemnej prehliadky pocítite silu skladieb ako “Touch Me“, “Shaman’s Blues” alebo “Tell All The People“. Túto recenziu som nanovo prepísal pre Musicone.sk z viacerých dôvodov. Štvrtý štúdiový album The Soft Parade alebo “doorsacky Sgt. Pepper‘s Lonely Hearts Club Band“, je jeden z najodvážnejších kúskov The Doors. Premiešali tu všetky možné hudobné žánre. Táto fúzia sa strieda s psychedelickým popom, ktorý dopĺňajú saxofóny a iné (pre The Doors nezvyčajné) nástroje, vystižné pre tento album. Počas nahrávania mala skupina obrovské problémy. Podpísalo sa to aj na povesti albumu (kritika ho absolútne neprijala najmä z dôvodu využitia saxofónov).

Optimistická Tell All the People (Follow Me Down)” odštartuje chytľavými, Manzarekovými klávesmi, ktoré doprevádzajú (už spomínané) saxofóny a celá kapela. Typický Densmorov štýl bubnovania, dopĺňa nasledujúca gitara Robby Kriegera, autora tejto piesne. Dušu skladbe dal hlavne hlas Jima Morrisona, ktorý sa od posledného albumu značne zmenil. Druhým trackom je jeden z najpopulárnejších songov skupiny s názvom Touch Me . V tomto období sa na koncertoch objavovala aj iná, “alternatívna verzia”, kde Morrison vymenil Touch Me za Suck Me. Opäť chytľavý motív (tentokrát ide o spojenie všetkých nástrojov). Najviac vyniká Densmorov špecifický rytmus, no treba spomenúť aj znamenité saxofónové sólo hosťa Curtisa Amyho. Po veselej časti nasleduje, pre zmenu, niečo temné – Shaman’s blues“. Hypnotický jazz-waltz-beat, pripomínajúci  “Money” od Pink Floyd, sa úplne vymyká kontextu tohto albumu. Popri optimistických songoch sú “Shaman’s Blues” a titulná “Soft Parade” najtemnejšími stránkami albumu. Za seba hovorí aj ukážka z textu : “Už nikdy nebude nikto taký; Už nikdy nebude kto by mohol robiť to iste čo ty. Budeš mať ďalšiu príležitosť? Skúsiš malý pokus? Prosím ťa, prestaň a spomeň si ako sme boli spolu.” Halucinogénu hudbu dotvárajú najmä posledné verše : “Potí sa, pozrite sa na neho…Optický sľub…Hehe…Budeš mŕtvy a v pekle skôr než sa narodím…”

“U mně začíná písnička muzikou, nějakým zvukem nebo rytmem na začátku, pak koukám co nejrychleji dát dohromady slova, abych zachytil ten pocit, teprve potom se hudba a text propojují. Zato při psaní veršů obvykle vedle toho hudbu necitim. Většina mých písní prostě jen tak přišla sama od sebe, nejsem proto zrovna nějaký chrlič skladeb.” Jim Morrison (1969)

O optimistickosti ďalšej skladby hovorí hneď začiatočný Morrisonv smiech. “Do It” je odkaz na detský svet a vkladanie budúcnosti do nich (Prosím vás, počúvajte ma deti. Vy ste tí, ktorí budú vládnuť svetom). Rock and rollová “Easy Ride” je medzi fanúšikmi veľmi obľúbená. Spája rockandrollové korene hudby a na konci Morrisonovú, psychedelickú, poéziu. O indiánskych deťoch hovorí “Wild child” s chytľavým gitarovým riffom. Ku skladbe bol vytvorený špeciálny klip, režírovaný Rayom Manzarekom. Do úplne iných vôd vás zavedie “Runnin’ Blue“, ktorá spája bluegrass s typickým zvukom Doors. Saxofóny (Curtis Amy), trombón (George Bohanan), husle (Jimmy Buchanan) a najmä vokály a gitara  Robbyho Kriegera sú pre túto skladbu najcharakteristickejšie.  Song je venovaný Otisovi Reddingovi. Nádherná balada Wishful Sinful” chytí za srdce každého milovníka krásnych melódií. Autorom oboch predchádzajúcich skladieb je Robby. All love is beautifull. Poslednou je rovnomenná “The Soft Parade”. Existujú dve verzie : nemasterovaná a re-masterovaná verzia. Prvá spomínaná začína Morrisonovým pokrikom : “When I was back there in seminary school….” . Nová re-masterovaná verzia začína rozprávkovým introm a následné pokračuje spomínaným pokrikom. “Soft Parade” patrí právom k ďalším, z koncových, kvalitných a dlhých skladieb (ako bolo napr. pri predchádzajúcich “The End” a “When The Musics Over“). Pre bežného človeka súčasnej mladej generácie je priam neuveriteľné, že môže mať skladba takúto štruktúrú a už vôbec, že trvá nad osem minúť. Vráťme sa ale k skladbe. Po Morrisonovom prejave nasleduje smutná akustická, mandolinová (Jesse McReynolds) pasáž so smutným spevom, pripomínajúca “Spanish Caravan”. Postupne prechádza do “akoby temného disco-rytmu” a pokračuje bubblegumovou vsuvkou, ktorá sa dá pomenovať tiež “kolotočárskou”. Posledné časť, pripomínajúca skladbu “Black Is Black” od Los Bravos sa s nami bude ťahať až do konca. Nasleduje znamenité sólo na conga od hosťa Reinola Andina a dlhé psychedelické improvizácie…

Tracklist a ukážky songov z Youtube


Tell All the People” (Robby Krieger) – 3:23
Touch Me” (Krieger) – 3:12
Shaman’s blues” (Jim Morrison) – 4:49
“Do It” (Morrison, Krieger) – 3:08
Easy Ride” (Morrison) – 2:41
Wild Child” (Morrison) – 2:38
Runnin’ Blue” (Krieger) – 2:33
Wishful Sinfu” (Krieger) – 3:02
The Soft Parade (nová re-masterovaná verzia)” (Morrison) – 8:37

Bonusové  skladby re-masterovanej verzie v príležistosti štyridsiateho výročia

Ako som už spomínal, re-masterovaná verzia pozmenila aj samotný titulný song. Bonusom sa stali aj tri (dovtedy nezverejnené) skladby : waltz “Whyskey, Mystics, and Man”, temná “Who Scared You” a jam “Push Push”. Doplňujú ich ukážky z nahrávania a “alternatívna verzia Touch Me”


The Doors počas diskusie v PBS Studios, New York, 1969

Živá prezentácia

Do diela (albumu ako celku) zasiahli aj basgitaristi Harvey Brooks a Doug Lubahn, ktorých treba v tomto článku spomenúť. Živa prezentácia skladieb bola samozrejme aranžovaná pre klasickú kapelu (s výnimkou niektorých skladieb). The Doors predviedli ukážky z albumu priamo v TV – PBS Studio v New Yorku. Existuje množstvo bootlegov (neoficiálnych nahrávok), ktoré zachytili živé verzie skladieb z tohto albumu. Kvalita týchto nahrávok je mizerná, ale zanieteného fanúšika The Doors to iste poteší. Niektoré bohužiaľ naživo nikdy neodzneli. Jeden z týchto koncertov je aj kontroverzný Live In Miami, ktorý bol priam dokonale vykreslený vo filme Doors.

“Když jsem začínal, byl jsem méně teatrální, méně umělecký…, ale teď je v publiku mnohem více lidí, sály jsou mnohem větší. Je zcela nezbytné dělat pro to víc, přehánět, přehrávat, dostávat se až na hranici grotesknosti. Když jste jen malá tečka v obrovském sále, musíte tuhle ztrátu kontaktu dohnat zvýšeným pohybem.” John Densmore (1969)

Nahrávanie albumu Soft Parade bolo spracované aj vo filme The Doors

Filmová časť dokumentovala najmä dekadenciu kapely, ktorá v tomto období vládla. Do série scén patrí aj časť, kde Morrisonova priateľka Pamela, praktizuje orálny sex priamo počas Jimovho nahrávania titulného songu Soft Parade.

Video z filmu The Doors (bohužiaľ – iba so španielskym dabingom)

Prečo práve “doorsácky Seržant Pepper”?

Nahrávania sa zúčastnil aj George Harrison z populárnych The Beatles, ktorý toto pomenovanie albumu vymyslel. Pripomenulo mu to totiž nahrávanie legendárnej, prelomovej platne. Prispeli k tomu aj spomínané dychové sekcie a experimentovanie s nástrojmi, ktoré však kritika neprijala.

Obsadenie

Jim Morrison – vocals
Ray Manzarek – keyboards, keyboard bass
Robby Krieger – guitar, vocals (7)
John Densmore – drums
Curtis Amy – saxophone (2)
Reinol Andino – conga
George Bohanan – trombone
Harvey Brooks – bass (1, 2, 6, Jimmy Buchanan – fiddle (7)
Doug Lubahn – bass
Jesse McReynolds – mandolin
Champ Webb – English horn
Paul Harris – orchestral arrangements (1, 2 ,6

Soft Parade Sessions alebo Mystic Man
Album z nahrávania The Soft Parade je dostupný len ako bootleg. Je tu niekoľko verzií “Whyskey, Mystics, And Men” a plánovaný experiment “Rock Is Dead”, ktorý na album nakoniec neprešiel. Ďalej tu nájdete “Black Train Song”, “Someday Soon”, “Orange Country Suite” (vyšla na L.A. Woman ako bonus version), či pokusy o Presleyovsku “Love Me Tender“. Bootleg vyšiel v množstve mutácií, ktoré sú väčšinou experimentálne časti “Rock Is Dead” a bluesoviek ako “Me And The Devil Blues”, “Woman Is A Devil”, “Rock Me” a “Queen Of The Magazines”. Na internete nájdete aj bootleg The Rock Is Dead Studio Sessions – 2CD, kde je toho ešte viac. Bohužial tu už ten úpadok naozaj cítiť. Na druhej strane je tu cítiť návrat k blues rocku.

Morrison sa k albumu neskôr vyjadril: “Nejako sa to vymklo z našich rúk a natáčanie trvalo 9 mesiacov. Album má byť ako kniha poviedok, spojených navzájom, má byť jednotný v štýle a nálade, a práve to The Soft Parade chýba.”
Zdroj výroku :  http://www.thedoors.sk/

Po neúspechu albumu bola kapela na tom veľmi zle. Bolo to ticho pred búrkou? Už onedlho sa možno ocitneme pred dverami lacného Morrison Hotel.

The Soft Parade dokázal presný opak toho, čo dokázať mal. Jednotný štýl sa nekonal. Vznikla zmes neopakovateľných fúzií, nádherných a aj temných melódií.

Zdroj fotografií : www.crystal-ship.com a www.last.fm

viac o The Doors aj na mojej stránke www.railman.szm.sk a stránke mojej stránky o The Doors

The End … my only friend the end…

Lucas Perny

14 Comments

  1. Lucas píšeš skvelé články! Tiež milujem Doorsov a Soft Parade patrí k mojim najoblúbenejším.

  2. je obdivuhodne ze si spomenul aj hostov co nahravali s doorsami na tejto platni… paradny clanok
    runnin blue rules

  3. Konečně objektivní recenze na doorsáckého Seržanta.Souhlasím ve všem:) škoda,že nemám takové znalosti ani schopnosti,abych to vyjádřila tak jako ty. Myslím,že i taková ta nedůvěra k Soft parade pocházela z nedůvěry fanoušků Doors k příliš beatlesáckým experimentům..je to škoda,ale zároveň je to pochopitelné-fanoušci si těžko zvykají na změny ,stylu’ jejich oblíbenců:

  4. Máte pravu vážne skvelý článok. A to som si myslela, že o the Doors viem dosť.HAHAHA… veľmi veľa vecí sa mi teraz konečne dalo dohromady 🙂 proste DOORS IS BEST

  5. prave mi tu hra to nova verzia soft parade… to into sa hodi do vianocnej atmosky 🙂

  6. Každý v tom vidí niečo iné. Mne to pripomína pre zmenu akúsi “psychedelickú rozprávku”. Teda ak je reč o tom novom intre.

  7. V archive jsem našel tuhle recenzi – ješte ze stránky doors.ahoj.sk

    Tento album je jednoznačne experimentálny. Filharmonický orchester dopĺňajúci kapelu pomáha vytvárať veľké plochy pre pohyb kapely, dynamika je plynulá, skoro s dvojnásobnou silou, čo vytvára zdanlivú rôznorodosť albumu, ale aj samotných častí niektorých skladieb. Napriek tomu názov (ľahká – jemná zábava) evokuje zamatový poťah na všetkých skadbách, takže album pôsobí ako veľká, ale mäkká pohovka. Napriek tomu, že tento album sa všeobecne považuje za najvzdialenejší od charakteristickej tvorby The Doors, skladby ako Touch me, Easy ride, či Wild Child sa stali jednými z “Best of” skladieb, čo hovorí samo za seba.

    Naopak, nosná skladba albumu The soft parade je menej známa ako jej príbehovo aj časovo dlhé sestry The end, či When the music’s over. Nič jej to však neuberá na výpovednej hodnote, priam protikladnej k samej sebe, ako to je vlastne pri celom albume. The soft parade je jednoducho “mäkká zábava”.

    Ani recenze na musicserever.cz nehodnotí album nejlépe
    http://musicserver.cz/clanek/17487/Ohlednuti-za-alby-The-Doors-cast-I-/

  8. Neviem ti povedať. Ak myslíš o Doorse, tak to musí to prísť samo 🙂 Už čoskoro vyjde nový článok o slovenských folkeroch.

  9. Člověče četl jsem o tobě a byl jsem fascinovanej. Jak dokážeš dělat tolik vĚcí najednou? Proč ješte nejseš slavnej. Četl jsem článek v ROCK+ z festivalu a poslouchal jsem také tvuj album Psychedelic Winterland nebo ten project Stefanik, Perny, Kollar. Je to skvělý.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *