Prešovský podnik Bizarre Club hostil 11. 3. 2010 na svojom pódiu 3 znamenité, dá sa povedať domáce kapely: nováčikov J. A. M., zabehnutých členov zoskupenia Andy Belej Quartet a legendárne AMC Trio. Pred začiatkom vystúpenia sa na javisku nacvičovalo, zvučilo a pripravovalo, v hľadisku pomaly pribúdali diváci, ktorí sa podľa môjho (a Martinovho) odhadu viac-menej nevideli prvýkrát v živote.

Avizovaný začiatok o 20:00 bol s menšou odchýlkou dodržaný a organizátor koncertu Peter Adamkovič na scénu uviedol začínajúce trio J. A. M. (Jazz And More), ktoré v súťaži Nové tváre slovenského jazzu 2009 získalo cenu za najlepší kolektívny výkon roka. Kapela sa predviedla vo výbornom svetle, obzvlášť sa mi pozdávala hra basgitaristu Michala Arvaya s netypickým zvukom, aký je u jazzových skupín málo obvyklý. J. A. M. odohrali výlučne inštrumentálne skladby, v ktorých dostali príležitosť ukázať svoje schopnosti všetci zúčastnení. Najviac samozrejme do popredia vystupoval gitarista Samuel Marinčák, sólujúci s prehľadom a rutinou, ukážkovú biciu exhibíciu predviedol aj Pavol Šarišský. Kapela sa po približne štvrťhodine poďakovala a prenechala miesto ďalším hudobníkom.

Na pódiu sa celkom neočakávane objavili najdlhšie pôsobiaci interpreti fungujúci pod hlavičkou AMC Trio. Ich vystúpenie pre mňa predstavovalo predčasný vrchol večera. Od kapely som očakával mnoho, no ich vygradované a strhujúce vystúpenie moje predtuchy dokonca predčilo. AMC Trio je dôkazom toho, že aj minimálna zostava hudobníkov dokáže odohrať v takmer akustických podmienkach koncert, na aký bude poslucháč dlho spomínať. Bez slov, iba s  malou bicou zostavou, klavírom a kontrabasom (!) rozpútali na pódiu členovia búrku (nacvičenej) improvizácie, kompozičnej pestrosti, nevyumelkovaného umenia, melodických nápadov a živelnej energie. Nie nadarmo jedna z odohraných skladieb niesla názov “Stormbeat at Heart“… Hudba AMC Tria je o vyjadrení pocitov virtuóznym spôsobom, či už by sme hovorili o radosti a smútku, hneve a smiechu, strachu alebo duševnej rovnováhe. Prenikajú do nej tradičné folklórne názvuky, starostlivo ukrytá dravosť rocku, obyčajné popevky, no všetkým uvedeným elementom kraľuje inštrumentálna krkolomnosť jazzu a hráčska suverenita. Bubeník Stanislav Cvanciger od prvých po posledné zahrané tóny jedným slovom swingoval, inak sa jeho hra nazvať jednoducho nedá. Protirytmy, prechody, ustavične pulzujúci kopák a hajtka,  krásne ozvučené činely, podľa mňa počas celého koncertu sóloval bez toho, aby tým “kradol” miesto ostatným spoluhráčom. V momentoch, kedy si kontrabasista Martin Marinčák k svojmu nástroju vzal sláčik, som netušil, či mám očakávať experimenty Jimmyho Pagea alebo pokus o vážnu hudbu. Výsledok nepripomínal ani jedno, ani druhé, pretože išlo o osobité a podmanivé tóny skúseného hráča, pevne usadeného v melodickej jazzovej polohe. V hre klávesáka Petra Adamkoviča je badateľný rovnako vyprofilovaný cit pre harmóniu a virtuózne podanie hudby. Nie sú mu cudzie ani iné hudobné vplyvy, no nad nimi má jazz jasne navrch.
Počas minifestivalu vlastne išlo o jedinú kapelu, ktorá si ku klávesovým nástrojom “našla” cestu. No nielen vzhľadom k uvedenému faktu je moje hodnotenie naklonené na víťaznú stranu AMC Tria. Zaslúžili sa o to predovšetkým tak strhujúco podané skladby, že mi pri nich v niektorých chvíľach behal po chrbte mráz a klesala spodná čeľusť. Vrchol ich koncertu predstavovala posledná, takmer epická skladba “Waiting for the Wolf“. Do detailu prepracované nápady, striedanie kontrastných pasáží a gradácia z nej museli urobiť pamätihodný zážitok. A pre človeka, ktorý v ten večer bol ochotný načúvať, sa hudobníkom podarilo dokonale navodiť atmosféru tmavého a zamračeného lesa, v ktorom sa počas mesačnej noci ocitol opustený a bezbranný, napriek tomu však dobrovoľne a trpezlivo ležiac na tráve pod hviezdami očakával príchod vlka… čo sa dialo po jeho príchode, to možno prezradia členovia kapely niekedy nabudúce v podaní ďalšej hudobnej lahôdky.

Každopádne som členom nasledujúcej kapely nezávidel, pretože postaviť sa na pódium po takom vystúpení je obzvlášť  zložité.  Latka nastavená AMC Triom prekonaná nebola, no o to ani členom Andy Belej Quartet v podstate nešlo. Impozantný úvod zabezpečila inštrumentálna skladba z vlastnej dielne, v ktorej sa mohli členovia do sýtosti “vyblázniť”. Diváka počas koncertu potešil vynikajúci vokál hlavného protagonistu, ktorý najmä pri štandarde (tuším) bratov Gershwinovcov  nabral skutočne netušené rozmery a odhalil ukrytú rozbušku v Andrejovom hrdle, premenlivý gitarový zvuk Petra Uhera a tradične výbornú prácu rytmiky Martin Kúkoľ – Viliam Staněk. Kapela od mojej poslednej návštevy ich koncertu v Košiciach (viď článok) obmedzila prevzaté skladby na minimum a sústredila sa najmä na vlastnú tvorbu. Dobrým príkladom je inštrumentálna “Cinnamon Roll“, takmer popovka “La La La” a textovo zaujímavý kus “Čínsky drak“,  predstavujúci posledný klinec výborného vystúpenia.
Kapela má štádium zohrávania sa za sebou a momentálne sa venuje budovaniu vlastnej tváre, komponovaniu materiálu a jeho koncertnému pilovaniu. Myslím si, že po hudobnej stránke je na dobrej ceste a v budúcnosti by nejedného jazzového fanúšika mohla prekvapiť. Potenciál je v každom jej členovi, či už ide o Andyho znamenité texty, Peciho gitarový vývoj smerom k značnej variabilite (aj keď  v tomto smere by som mu vytkol, že nedáva väčší dôraz na melodiku, z ktorej v podstate pred 10 rokmi vychádzal a mohol by ju do sól viac zapájať), resp. spomínanú poctivú prácu Martina a Vila. Pre niektorých ľudí predstavoval Quartet najvydarenejšiu  akvizíciu večera, konkrétne napr. pre “šéfredaktora” Martina, a iste by ich švih a energia zaujala najviac i mňa, ale to by nesmelo na tom istom pódiu hrať aj AMC Trio…

Najväčším sklamaním večera pre mňa bola skutočnosť, že po festivale nedošlo k žiadnej spoločnej jam-session vystupujúcich hudobníkov a po vystúpení Andy Belej Quartet pódium nenávratne osirelo. Škoda, zrejme zohrali svoju úlohu pre divákov utajené dôvody. Každopádne si myslím, že spokojný s minifestivalom musel byť fanúšik, kritik i človek, ktorý si prišiel ku koncu týždňa do klubu oddýchnuť  a stretnúť niekoľkých starých známych. Nie je ťažké uhádnuť, čo jazzmanov na ich hudbe tak priťahuje – neobmedzenosť pri hre a tvorbe, vyjadrovanie myšlienok nielen pomocou slov, možnosť rozvíjania svojich inštrumentálnych schopností, improvizácia na ľubovoľnú tému, nevyčerpateľnosť nápadov, atď. V máloktorom inom hudobnom žánri je možné prejavovať sa tak otvorene, pretože takmer každý z nich má vymedzenú úzku hraciu plochu a málo zákutí, ktoré ešte neboli prebádané. Aj keď osobne dávam prednosť práve  jednému zo spomínaných obmedzených odvetví, myslím si, že na jazzovom  teritóriu k niečomu podobnému môže dôjsť len veľmi, veľmi ťažko. A to je jeho hlavnou devízou, pomocou ktorej si ľudí s otvorenou mysľou získava.