3

Post-rock ako nový vietor do uší… Keď to bez textu znie najkrajšie

Už dlho som sa chystala napísať čo-to o hudobnom podžánri (ak to tak možno nazvať) menom post-rock. Nejde ani tak o analýzu hudobného štýlu ako o fakt, že táto hudba si ma pritiahla neuveriteľným spôsobom a moje synaptické spojenia sa na ňu namotávajú každým dňom viac a viac. Keď vám počúvanie po dlhšom čase začne opäť robiť radosť a vy sa cítite ako Alica v krajine zázrakov (a to míňate len tmavé uličky mesta pražského), chcete sa s touto radosťou nejakým spôsobom podeliť. Sila informácii má často deštruktívny účinok, no v tomto prípade sa skôr snaží vybudovať nové spojenia než narúšať tie staré.

Je jedno či staviate na psychedelickom roku, alternatíve, indie či progressive-rockovom alebo metalovom základe. Tento typ hudby totiž pôsobí pozitívne paraziticky. Jemne sa votrie do uší a bez toho aby vás nejako vyrušoval plynie niekde medzi zvukmi ulice, hučaním vetráku od počítača či vlastným dýchaním. Ako mechanický strojček sa posúva s časom a vytvára vám podvedomý návyk na plynúce melódie.

Neexistencia textov len dotvára inovatívne prostredie otvárajúce vaše asociatívne myslenie. Zaobalenie spleti tónov do názvu vypovedajúceho o charaktere piesne akokeby všetko a zároveň nič , zahaľuje túto hudbu pod rúško tajomstva. Je to skôr o impulzívnosti než o rozmýšľaní a zároveň v tom niekde tkvie výraz génia. Možno absencia textov má naznačiť ten jedinečný pocit, kedy sa slovo stáva zbytočným a neschopným sebavyjadrenia, a prepúšťa svoju zdanlivú významovú dominanciu práve hudbe.

http://www.youtube.com/watch?v=9Yz12on6t0Q

Tá je koniec koncov vyjadrením harmonickej mozaiky nepokoja. Ako plynúce rieka začína a nekončí, čosi ako priamka putujúca odnikadiaľ nikam. Ale nie je dôležitý ani jej začiatok, ani cieľ, ale samotná cesta, posun bez udania významu, bez udania vektoru. Jednoducho sa rozplynie v trojdimenzionálnom priestore reality a vytvorí tak nový obraz deformujúci dokonalosť neexistujúceho sveta. A tam niekde na polceste medzi snom a skutočnosťou sa vynorí, aby vás ponorila do svetla…

Ako tragédia osamelého pustovníka ma táto hudba jednoducho ženie vpred a zároveň vťahuje do hĺbky samej seba. Pustiť sa do vlastnej temnoty však v konečnom dôsledku prináša nečakane radostný rozmer…

Naprieč spektrom všetkých existujúcich kapiel je len ťažko vybrať nejaké „správne“. Geografia síce nie je určujúcim atribútom, ale v tomto prípade poskytuje určitý obraz rôznorodosti. Cieľovými stanicami sú Veľká Británia, Nemecko a Rusko. Každá z týchto krajín je špecifická a každá prináša mojim ušiam niečo unikátne. Či už je to britská ležérnosť vyžarujúca z God Is An Astronaut, v okamihu vystriedaná nemeckou prísnosťou Long Distance Calling. Celé toto divadlo nakoniec uzatvára v mimo zemskom ruskom štýle kapela Do Not Be Surprised What Is Happening.

Ak aj vy holdujete cestovaniu po zákutiach časopriestoru nasledujúce ukážky v článku sú určené práve vám:

  1. Video: God Is An Astronaut – Forever Lost
  2. Video: Long Distance Calling – Black Paper Planes
  3. Video: Do Not Be Surprised What Is Happening – 1 minus 1

Oficiálne stránky / myspace

  • http://www.myspace.com/godisanastronaut
  • http://www.myspace.com/longdistancecalling
  • http://www.myspace.com/donotbesurprised

Katka Vavreková

3 Comments

  1. sigur ros moje usi mota asi najdlhsie z tohto.. ako to by som tu mohla 10 15 kapiel vypisat a kazdy den nejaku pridat ..

  2. God Is An Astronaut vystúpia s bratislavskými shoegaze-post-rockermi (odkiaľ sa tie termíny berú?) The Ills v Kulturparku 16. apríla

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *