Od 1. júna tohto roku je v predaji prvých 8 albumov legendy slovenskej modernej hudby Fermata (v socializme účinkujúcej pod spisovným názvom Fermáta), vydaných zásluhou firmy Opus. Sú umiestnené v podobných obaloch ako pred 2 rokmi CDčka Collegium Musicum, s tým rozdielom, že farba bookletov je ladená do fialova a poznámky (sleeve-notes) sú prebrané z pôvodných vinylov. V 90. rokoch kapele vyšli albumy na CD v rôznych vydavateľstvách, teraz sú už prakticky nezohnateľné (ich podrobný hudobný rozbor nájdete na InZine).

Uvedené remasterované počiny som nemal možnosť počuť a vidieť „zvnútra“, preto o nich môžem referovať iba všeobecné fakty. CD 1 obsahuje dva disky, na nich figurujú albumy „Fermáta“ (1975) a „Pieseň z hôľ“ (1976). Prvý uviedol na scénu rozbiehajúcu sa kapelu v československom obsadení: Fero Griglák – gitara, Tomáš Berka – klávesy, Anton Jaro – basgitara a Peter Szapu – bicie, na druhej sa ako bubeník predstavil Cyril Zeleňák. Obidve platne sa nesú v jazzrockovom duchu, s dôrazom na Griglákovu gitaru a Berkove klávesy. Druhá z nich sa navyše zreteľným spôsobom nechala inšpirovať slovenskou ľudovou hudbou, a to nielen názvami skladieb. Počuť ju hlavne v Tomášových a Ferových odlišných sólach a vyhrávkach. Kým prvý hudobník viac inklinoval k jazzu a používal synkopické rytmy a nepravidelné metrum, druhý uprednostňoval rockovú spevnosť a priamočiarosť, vloženú do zložitých prstokladov.

CD 2 prináša poslucháčom zrejme najlepší „fermátovský“ album „Huascaran“ (1977), spolu s ním sa v krabičke nachádza i „Dunajská legenda“ (1980). Hudba sa posunula viac k progresívnemu artrocku, stále si však zachovávala i obligátne jazzové prvky. Čiastočne na tom mala podiel zmenená zostava. V prípade prvého zmieneného vinylu fungovala Fermáta v zložení Fero Griglák, Tomáš Berka, Laco Lučenič – basgitara a Karol Oláh – bicie. Platňa bez jediného slova pripomínala poslucháčom tragickú expedíciu na peruánsku horu Huascaran veľmi sugestívnym, a dá sa povedať majstrovským spôsobom (na koncertoch sa dodnes objavuje excerpt zo všetkých skladieb pod názvom „For Huascaran“). Na druhom vinyle sa predstavil máličko obmenený line-up, totiž namiesto Lučeniča sa do kapely dostal vtedy „nezamestnaný“ Fedor Frešo. Kapela pre zmenu vzdala hold členom Pribinovej družiny, ktorí po pripojení Nitrianskeho kniežatstva k Veľkej Morave (833) ušli spolu s ním. Po sporoch s Ratbodom sa uchýlili k Ratimirovi, no ani tam nezostali v bezpečí. Pribinu a Ratboda zmieril až Salacho, čím sa družina dostala do priazne Ľudovíta Nemca.  Okolo roku 839 od neho dostala do správy tzv. Panónske (Blatenské) kniežatstvo, za hlavné mesto Pribina určil Blatnohrad a stal sa na svojom území horlivým šíriteľom kresťanstva. Mená jeho šľachticov boli prevažne západoslovanské a napriek tomu, že sú dnes málo známe (okrem Koceľa), vzbudzujú obdiv a rešpekt.

Na CD 3 sa vedľa seba dostali albumy „Biela planéta“ (1980) a „Generation“ (1981). Zostava sa na obidvoch platniach nemenila a s predošlým počinom vytvorili perfektnú trilógiu. Hudobný prístup sa  v podstate modifikoval len s najmenšími odchýlkami a priniesol poctivý jazz/art rock (z prvého na súčasných koncertoch znie „Da Gama“, z druhého improvizovaná a poriadne predĺžená verzia „Viňa del Mar“). Prvý počin si vzal na mušku svetoznámych objaviteľov a cestovateľov, objavujúcich biele miesta na mape sveta. Podobným výrokom o “hudobnej mape sveta” sa onedlho prezentovala samotná Fermáta (dá sa povedať, že na to čiastočne mala právo). Syndróm stredoeurópskych skupín (hlavne maďarských a slovenských) bol v rocku vždy dosť výrazný a pre túto oblasť signifikantný. Má, resp. mala ho na svedomí mentalita spojená s hlboko zakorenenou tradíciou (Maďarov a Slovákov spája najmä zmysel pre melodiku, spevnosť a bohatá hudobná obrazotvornosť). Ak sa k týmto vlastnostiam pridalo nadanie Griglákovho či Presserovho formátu, zapálenosť a nadšenie, výsledky dosiahli obdivuhodných kvalít. Jedinou nevýhodou tunajšieho regiónu je nedostatočná propagácia vo svete, pritom kapely “odtiaľto” zaplnili nejedno biele miesto na tzv. hudobnej mape.  Druhý spomenutý album nemal podobne ako debut jednotiacu príbehovú líniu a názvami sa týkal každodenných problémov. V istom smere predstavoval uzavretie jednej dôležitej kapitoly v histórii kapely, rozlúčku so siedmou dekádou a vstup do oveľa ťažšej etapy, nesúcej v sebe nástrahy zmien na rockovej scéne.

Ako (zatiaľ) posledné v rade remasterovaných nosičov sa objavilo CD 4, prezentujúce modernejšiu tvár skupiny. Do jeho útrob sa vošli obligátne dve kompaktné platne s názvami „Ad Libitum“ (1984) a „Simile“ (1991). Prvá z nich sa niesla v duchu 80. rokov, hudba okrem jazzu a rocku vstrebala i funkové a iné rytmické prvky, a zvuk sa tiež viac priblížil vtedajším požiadavkám trhu. Novinkou sa stal spev, dosiaľ nevyužívaný element, a zostava ukázala nové tváre v podobe speváka Juraja Bartoviča a basgitaristu Dalibora Jenisa (Griglák, Berka a Oláh zostali na svojich miestach). Druhý album predstavoval vo svojej dobe niečo ako „comeback“ po 7 rokoch mlčania. Priniesol zmenu názvu (Fermata), nový hudobný smer (inštrumentálny rock), vydavateľstvo (Únia mladej slovenskej kultúry) a odlišný line-up, ktorý okrem jediného vytrvalca Grigláka tvorili klávesák Martin Hanzeľ, basgitarista Márius Bartoň a bubeník Jindřich G. Plánka. V každom prípade sa tento počin stretol s veľmi priaznivou odozvou. Kapela chytila na počiatku 90. rokov druhý dych. Album obsahuje i jej najväčší hit v podobe skladby „Spomienka na Amsterdam“, ku ktorému bol nakrútený videoklip.

Patrí sa dodať, že v budúcnosti možno dôjde i na znovuvydanie zvyšných albumov, konkrétne „Real Time“ (1994) a „X“ (1999), otázne je, u ktorej firmy. Čo sa týka počinov „Next“ (2005) a „Live v Klube Za zrkadlom“ (2007), predstavujú pomerne čerstvé, ergo zohnateľné a dostupné materiály. Je len na každom fanúšikovi, či dá prednosť vinylom, CDčkam alebo formátu mp3, resp. žiadnemu z uvedených. Tak či tak, stoja tieto albumy za pozornosť. Ani sa mi nechce veriť, že kapela má na konte 12 dlhohrajúcich zásekov. Samozrejme, prvých 6 je neprekonateľných, pravdou však je, že i druhá polovica diskografie je kvalitatívne dosť vyvážená. Ako dodatok uvádzame, že k spomínaným 8 titulom pripravila prezentáciu spoločnosť Forza Music, od roku 2005 majiteľ vydavateľstva Opus.

Na záver prajeme (večne mladým) členom skupiny kopu ďalších úspechov, albumov, koncertov a príjemných vecí, ktoré budú vždy spojené len a len s kvalitnou hudobnou produkciou.