Nasledujúci článok sa venuje viacerým problémom, preto chcem vopred upozorniť, že je napísaný nesúvisle. Týka sa najmä hudobných osobností, ktoré vo všeobecnosti požívajú tzv. hviezdny status a sú opradené mnohými legendami a mýtmi. Sú vytvorené nielen fanúšikmi a povrchnými publicistami, ale i ľuďmi, ktorí ich osobne poznali a žili v ich blízkosti, hoci u nich sa náznakovo prejavuje snaha „poľudštiť“ ich.

Kredit tzv. legiend je tým vyšší, čím dlhšie sú po smrti. Zo zosnulých len námatkovo uvediem zahraničné osobnosti, napr. Bob Marley, Jerry Garcia (ex-Grateful Dead), Tim Buckley, “posvätná trojica” Janis Joplin, Jimi Hendrix a Jim Morrison (ex-The Doors), ďalej John Bonham (ex-Led Zeppelin), Syd Barrett (ex-Pink Floyd), John Lennon, Brian Jones (ex-Rolling Stones), Sid Vicious (ex-Sex Pistols), Ian Curtis (ex-Joy Division), Kurt Cobain (ex-Nirvana), a pod. Pomyselným vrcholom podľa môjho názoru je zbožšťovanie niektorých idolov, ako príklad by som uviedol slová Dannyho Sugermana, ktorý v úvode svojej monografie „No One Here Gets Out Alive“ prehlásil, že Jima Morrisona považuje za boha. Uvedené vyjadrenie, akokoľvek myslené v dobrom, je hodné zamyslenia.

Je na každom človeku, aby zvážil, aké zásluhy spomínaným umelcom pripíše. Mne osobne sú nanajvýš sympatickí, čosi dokázali, no ich schopnosti sú, resp. boli diskutabilné. Hudobný prejav viacerých „legendárnych“ skupín ako Nirvana, Sex Pistols, The Doors a umelcov typu Syda Barretta či Johna Lennona bol určite svojský. Na tomto mieste je však potrebná bližšia špecifikácia, nielen konštatovanie a uspokojenie sa s všeobecne rozšíreným a ustáleným názorom o ich genialite. Nedajbože by chcel niektorý publicista o tomto statuse pochybovať… síce platí, že o mŕtvych len v dobrom, ale určité prehodnotenie kvality ich hudby by možno nezaškodilo. Naopak častým javom je podceňovanie vynikajúcich hudobníkov, ktorí až takí známi nie sú a mýty sa na nich nechcú žiadnym spôsobom nalepiť. Nejde len o to, že žijú a tým pádom ešte nie sú takí zaujímaví, ale sú viac-menej v tieni „veľkých“. Aj niektoré žijúce osobnosti sú opradené legendami, či si to zaslúžia alebo nie… neprávom uznávaných je možné rozpoznať okamžite, príp. po krátkej chvíli.

Myslím, že v Biblii je napísané: „ashes to ashes, dust do dust“. Pravdaže, slávni ľudia si uznanie zaslúžia a nikto im ho neberie. Dokázali „sa“ predať, mali šťastie, ktovie. Nemôžem súdiť, či si väčšie uznanie zaslúžia známi alebo neznámi umelci. Hudobníci, o ktorých je počuť veľmi málo, resp. vôbec. Pravdou však je, že ich výtvorom a životu sa zo strany publicistov venuje málo pozornosti. Snáď to spôsobuje ústranie, v ktorom žijú, neochota poskytovať rozhovory, nezáujem zo strany čitateľov, ťažko povedať. Po ich smrti sa v tlači väčšinou objaví len krátka správa o ich prínose a zásluhách a tým je, cynicky povedané, celá záležitosť vybavená. Uvediem len zopár príkladov: Guy Speranza (ex-Riot), Criss Oliva (ex-Savatage), Carl Albert (ex-Vicious Rumors), Jerry Fogle (ex-Cirith Ungol), Mike Baker (ex-Shadow Gallery), David Wayne (ex-Metal Church), z poslednej doby úmrtie bývalého vokalistu Crimson Glory Johna McDonalda, známeho pod pseudonymom Midnight, a tak ďalej…

Samotní publicisti a historici si niekedy vypomáhajú vytváraním zaujímavých prívlastkov a podstatných mien na adresu ľudí, o ktorých píšu. Niet sa čomu čudovať, veď história, no najmä publicistika sa hodnoteniam a záverom nevyhne. Treba však mať na pamäti, že písať napr. o Bobovi Marleym ako o nejakom idole či vodcovi akéhosi hnutia by sa jednoducho nemalo. Veď to bol iba človek – rovnaký ako hociktorý iný. Vyjadroval sa múdro, bojoval za nejaké práva, rozdával ľuďom radosť, no na druhej strane požíval drogy a chcel ich legalizovať. Prečo je Jim Morrison taký uctievaný? Azda preto, že vo veľkom konzumoval drogy a alkohol, ľudstvo odsudzoval do pozície žobrákov, drsne sa správal hlavne k ženám… okolo jeho smrti kolujú historky, dnes takmer zľudovelé a posvätne uctievané. Hádam sa raz niekto dopátra pravdy, no to by sa nesmel zmieriť s legendou o vani, v ktorej ho našla jeho „vesmírna družka“ Pamela. V roku 1974 zomrela, jej svedectvo by mohlo dnes všeličo objasniť. Morrisonov hrob sa stal nevedno prečo pútnickým a uctievaným miestom. Hádam každý druhý človek by si prial navštíviť cintorín v Paríži, na ktorom je pochovaný a pritom jeho zásluhy sa zrejme nevyrovnajú ľuďom, pochovaným na národnom cintoríne v Martine. Ale komu by sa chcelo zapáliť sviečku na hroboch národných buditeľov, však…

Jedným z ďalších problémov, ktoré s uvedenými riadkami korešpondujú, je vydávanie hudobných publikácií na našom území. Knižný trh u nás sa prejavuje prílišným zameraním na známych umelcov a nevšímavosťou k tým menej obľúbeným. Ako príklad uvediem kapelu Led Zeppelin. V 90. rokoch existovala na Slovensku o tejto skupine jediná kniha z vydavateľstva Champagne Avantgarde, z pera ich dlhoročného biografa a odborníka Dave Lewisa. Za posledné 3 roky sa u nás objavili najmenej štyri ďalšie, posledná s názvom “Led Zeppelin: The Illustrated History of the Heaviest Band of All Time”. Netuším, kto má tento podtitul na svedomí, no zjavne ide o nafúknutú reklamu. Akým právom ju autor(i) nazval(i) takto, keď v roku 2009 existuje minimálne desiatka hudobných štýlov, neporovnateľne „more heavy“ ako bol, resp. je Hard Rock? Zjavne ďalší príklad subjektívneho, resp. falošného hodnotenia.

Domnievam sa, že východiskom z daného stavu vecí by mohlo byť prehodnotenie názorov na spomínaných ľudí a ponímať ich charakter a prínos pre umenie z iného pohľadu. Isté pokusy som zaregistroval, nakoniec priznávam, že viaceré dnešné monografie som nečítal… možno sú v nich zachytené iné než zaužívané názory. Netrúfam si ani zhodnotiť knihy Mariána Jaslovského o Ursínym, Filipovi a Vargovi, publikáciu Slovenský bigbít z roku 2008 alebo monografiu o Jiřím Schelingerovi od Petra Bošnakova… k tejto úlohe u mňa ešte nedozrel čas. Rovnako uznávam, že sa nedá spoliehať len na úplnú nestrannosť autora, to by potom musel napr. o Lennonovi písať človek, ktorý v živote nepočul nič z jeho sólovej dráhy a výsledok by bol určite diskutabilný.  Je však potrebné, aby sa nasledujúce generácie publicistov snažili pristupovať k „materiálom“ triezvejšie a tým pádom by sme sa mohli istých relevantných informácií dočkať. Ťažká cesta, navyše s neistým koncom. V prípade úspechu čaká pútnika pravda, buď bolestná alebo príjemná…

P. S. dlho som zvažoval, či je článok zverejniteľný… osobne nemám rád úvahy a polemiky, ktorými sa nič nezmení a navyše, argumenty v nich sú ľahko napadnuteľné… je ťažké opísať skutočný stav vecí, ak nemáte k dispozícii fakty