0

Nevšedné chvíle s hudobným projektom DREAM

„Is all that we see or seem
just a dream within a dream?“

(Edgar Allan Poe, 1849)

dream

Prednedávnom sme v rámci krátkej tlačovej správy informovali o hudobnom projekte DREAM, ktorý vznikol v Košiciach na základe spolupráce agentúry Altwayfilms a mladých hudobníkov. Jeho cieľom bolo spojiť filmové zábery s adekvátnym hudobným sprievodom. Zoskupenie svoju tvorbu, poctivo naskúšanú v rozpätí septembra až novembra, starostlivo ukrývalo pred zrakom verejnosti. V decembri sa rozhodlo zaútočiť v podobe až 3 koncertných vystúpení. Musicone.sk sa zúčastnil posledného z nich, ktorý sa konal 20. decembra 2010 vo vrchných priestoroch Dobrej čajovne na Mäsiarskej ulici v Košiciach.

01Koncert mal začať o 20:00, no nastalo menšie zdržanie. Frontmanka Sandra Urbančíková oznámila, že v publiku chýbajú jej rodičia a basgitaristovi Tomášovi Okresovi meškal brat. Veľmi sympatické gesto k ucteniu príbuzných, ktoré v ten večer navyše nebolo posledným. Oddialenie sa ukázalo byť výhodné aj z toho dôvodu, že postupne pribúdalo ľudí, pripravené stoličky nestačili a počet prítomných hláv by som odhadol na 50. Niekoľko minút po pol deviatej pohasli svetlá, zapálili sa lampy a sviečky, zablikala  premietačka a atmosféra nabrala na hustote. S prvými tónmi prišlo rozlúštenie záhady, ruku v ruke s melancholickou hudbou. Aj keď playlist tvorili prevažne cover-verzie známejších i menej hitových skladieb, pôsobil vcelku originálne. Zaslúžili sa o to hlavne  iné aranžmány, založené na zvýšení ich už aj tak značnej precítenosti a melancholickej atmosféry. Takou bola napr. naliehavá prosba „Don`t Speak“ (kedysi slávny šláger amerických NO DOUBT), Sandrina bomba z vlastnej dielne, resp. jej ex-kapely SUNTRABAND s názvom „Oranžová„, dve kompozície prebrané od nonkomfornej britskej umelkyne Imogen Heap, skladba „Mama“ vyňatá z divadelného predstavenia  či jedno z veľkých prekvapení, naspievané v poľštine. Hravejšiu stránku projektu prezentoval prvý kus večera,  jeden song od pána Stinga, Sandrina tvorba stelesnená v „Tomorrow“ a poslednej skladbe večera, rovnako tak i prerábka nedocenenej beatlesovky „Black Bird“ z kultového Bieleho albumu.

02K výkonu samotných hudobníkov nemám žiadne podstatné výhrady. Najvýznamnejšiu rolu okrem spevu zohrali klávesy Adriána Harvana s neuveriteľným feelingom. Adrián preukázal nielen technickú zdatnosť, no vyčaroval i silné melódie a  dodával skladbám hlavnú atmosférickú príchuť.  Frontmanku sprevádzal ukážkovým spôsobom, no zároveň jej bol viac než len rovnocenným partnerom. V istých chvíľach som mal pocit, že ju svojou hrou zatienil, obzvlášť to bolo citeľné v spomínanej „Oranžovej„, kde mal suverénne hlavné slovo. Vzhľadom k jeho veku a skúsenostiam však ide o prirodzený jav. Mladý bubeník Jozef Zima robil hudobníkom vo svojom odbore česť. Bubnoval s prehľadom, dovolil si aj menšie arytmické figúry, pridával do hry parádičky, brejky a určite sa neviezol s ostatnými. Dodal kapele značné množstvo energie a dá sa povedať, že na svoj vek toho vie dosť. Mal som veľkú radosť, že sa neuspokojil s „obyčajným“ a suchým štýlom, no predviedol i čosi zo starej, dobrodružnej, bubeníckej školy. Pred koncertom som sa tešil na účasť huslistu Patrika Takáča a kontrabasáka Rasťa Uhríka, no moje sny zostali pri pohľade na pódium nenaplnené. Tým pádom som nebol smutný len ja, ale možno i Tomáš Okres, ktorý si nemohol plnohodnotne zahrať na gitare a musel si plniť basgitarové povinnosti (rytmika je predsa základ). To, čo ten človek na base vyvádzal, stálo za povšimnutie. Stačí sa pozrieť o niekoľko riadkov späť, na bubeníka Joža, pridať k tomu ešte viac technickej vyspelosti a ste v obraze. Skúsenosti naozaj robia svoje a na to, aby človek vyjadril svoje emócie prostredníctvom hudby, potrebuje to vedieť zahrať. Výborné, vyšperkované o kontrapunkty, miestami primerane zložité, malo to hĺbku a silu upútať sluch i zrak. Režisér a kameraman Michal Holečko zo spomínaných Altwayfilms sa zhostil úlohy premietača a vytvoril úžasnú  „podívanú“ svojimi vlastnoručne nahranými filmami. Cítil som sa ako v kine pri dokumentárnych filmoch s vynikajúcim soundtrackom. Okrem zasneženého „lesného“ cintorína premonštrátov v Jasove (nemýliť si ho s tým civilným pri kostole) si diváci vychutnali pocit lietania, malebnú horskú scenériu, východ slnka, nádhernú hru s ohňom, číry ruch mesta, a pod. Záujemcom odporúčam pozrieť si na YouTube kanál  Altwayfilms, a akoby návdavkom mimo koncertu a projektu, videozábery Slanského hradu a okolitého lesa. Okrem uvedenej zostavy bol na pódiu prítomný ešte zvukár, ktorý celý koncert nahrával.

Zvesť, vyrytá nechtami do skaly. Trpká je chuť pary, prúdiacej z úst do rúk.
Hlava ponorená do smútku plynúcej rieky… snaží sa rozmýšľať, načerpať z vody inšpiráciu.
Tisícročné nánosy na dne koryta tam zostanú až do večnosti a nikdy inak.
Smútok sa stráca, s novým prúdom prichádza nová krv (nepoškvrnená)…

03Najviac som sa bál Urbančíkovej… Z uvedeného dôvodu som vlastne odmietol ísť na prvý koncert. Môj strach pramenil z toho, že som si o jej speve vytvoril do mozgu zažranú predstavu a zrejme po prvýkrát v živote som nechcel byť sklamaný skutočným prejavom naživo. Rovnako som zástanca názoru, že žiadnemu mužovi sa nikdy nepodarí objektívne zhodnotiť výkon umelkyne, pretože mu v tom chtiac-nechtiac (viac chtiac než nechtiac?) bránia pudové faktory dané od prírody (každý už hádam vie, o čom rozprávam). Notabene som z jej hlasu a aktivít vycítil obrovskú charizmu, ktorá mi u takýchto ľudí vždy bránila v normálnej komunikácii a  v ich prítomnosti vyvolávala neodbytnú otázku „a čo teraz?“. Aby som nezabudol, okrem spevu mala Sandra na starosti i (tuším že) poloakustickú gitaru, s ktorou jej sem-tam vypomohol Tomáš, no veľký priestor spomínaný nástroj na vyniknutie nedostal. A naviac som mal pocit, že do niektorých skladieb sa akosi ani nehodil a prebral v nich „iba“ úlohu štatistu.

04Už len z retro-výzoru zástankyne Deža Ursinyho musel divák usúdiť, že pop sa hrať nebude. Sedemnásťročné dievča veru netrpí, na rozdiel od mnohých rovesníčok, syndrómom šľahačkových princezien a rád by som poopravil médiá a kritikov, ktorí zvyknú násťročných hádzať do jednej škatule. Jej prejav je vkusný a čo je obdivuhodné, neuveriteľne civilný. Vokalistka využíva vyššie polohy vo veľmi rozumnej miere, čo dosť kvitujem. O to viac si potom človek vychutná chvíle, keď sa do týchto „nebezpečných“ výšin púšťa. Zatiaľ v nich síce nemá potrebnú istotu, asi tak ako krasokorčuliarka nacvičujúca najťažšie trojité skoky, kombinované s dvojitými, no na druhej strane si treba položiť otázku, či sú tieto polohy potrebné. Bežný poslucháč, čiže napr. ja, nezaregistroval v speve voľným uchom badateľné odchýlky či nepresnosti. Oproti predošlej „tvorbe“, ktorú som mal možnosť počuť, sa Sandra zlepšila, zdokonalila techniku, pridala  do registra ďalšie farby. Kam ucho dopočulo, všade  cítilo rockový feeling. Ocenil som, že i baladické plochy boli odspievané dôstojne a s prehľadom vyzretého charakteru. Precítenosť hlasu do špiku kostí mrazila, keď Urbančíková vzdávala poctu svojej obľúbenej Imogen v na spev náročnej skladbe „Come Here Boy„, pri dojímavom vyznaní „Mama„, kedy prvý a poslednýkrát z úcty k prítomnosti vlastnej mamy v publiku spievala postojačky a takto by som mohol pokračovať ďalej. Nechcel by som byť v tej chvíli v emocionálnom rozpoložení človeka, ktorému bola posledne spomínaná pieseň venovaná. Našťastie, v sále bola taká tma, na akú nie sú zvyknutí ani pravidelní návštevníci Black Metalových čajových popoludní. Na druhej strane, aspoň sa teraz konečne mám na čo vyhovoriť, že fotografie z akcie nie sú vydarené (otázka je, či by boli aj pri normálnom osvetlení), o videozázname radšej pomlčím. Preto si radšej pustíme oficiálny trailer, natočený špeciálne pre účely projektu.

00Podľa vlastných slov prezentovala Sandra 4 vlastné skladby, nanešťastie som ich napočítal iba 3. Najviac podľa mňa vytŕčala „Oranžová„… táto farba bude Sandru strašiť zrejme dlhý čas (bohužiaľ sa musím priznať, že aj mňa), no práve v nej TO bolo. Striedanie nálad, temp, odvážna piesňová štruktúra, netradičné behy po klávesoch, pri ktorých som cítil malilinký presah až kamsi k hraniciam art rocku (!), smútok bez sebaľútosti a… srdce na dlani. Spolu s Imogen Heap a poľským prekvapením, ktorému stále neviem prísť na meno, išlo podľa mňa o vrchol koncertu. Okrem iného, ďalší dôkaz toho, že do rocku patrila a stále v ňom bude figurovať okrem angličtiny aj  exotická maďarčina, poľština, čeština a slovenčina, obmedzeným kritikom navzdory. Vrátime sa ale k „stredobodke“ večera a pozrieme sa na negatívne aspekty jej hlasového fondu. Ako som uviedol, vokálna linka nešla stále v jednej lajne, no prospelo by jej ešte viac vylomenín, kotrmelcov a úchyliek do nevyužívaných sfér. Mám na mysli skracovanie a hltanie slabík, pridanie väčšej „špinavosti“, drzé zafarbenie, resp. ukážku toho, že „ja som tiež len človek“ – experimentovanie so šepkaním, hmkaním, zakolísaním vo frázach, a pod. Tým by získal spev ešte autentickejší nádych a expresívnosť. Speváčka by nemala zbytočne zachádzať do vysokých polôh, ak to potrebné nie je a kde si myslí, že robí chyby. Nerád by som kritizoval, ale Sandrin spev zatiaľ nie je unikátny a obávam sa, že medzi desiatimi speváčkami by som ho ťažko rozoznal. Samozrejme, vzhľadom k jej veku je to úctyhodný, precítený, do odpadnutia a ešte neviem aký výkon, no netreba ho zlepšovať po technickej stránke. Podľa mňa je najdôležitejšie to, aby získal osobitosť. Bez retuše, hoci aj s chybami. Aby si človek, náhlivo prechádzajúci okolo obchodu s hudobnými nosičmi, povedal: „panebože, Urbančíková zase vydala nové cédečko…“ Utópia, no žiadne iné prirovnanie mi v tejto chvíli neprišlo na um.

Nastal rozkvet, pohodlie, stínanie starých hodnôt.
Studňa duší? Začarovaný les? Krv na oltári? Cez deň nie. A o to, čo bude v noci, javí sa nezáujem.
Sklopený strach, falošný úsmev a závoj, prekrývajúci jazvy na srdci.
Náš cisár už, chvalabohu, nie je nahý. Teraz máva na sebe vrecovinu (s vyšitými pruhmi a hviezdami).

05Aj keď sa skupina nadšencov rozhodla zahrať si cover-verzie k pohyblivým obrázkom, stali sa (vedome či nevedome?) hlavne Urbančíkovej sprievodnými hudobníkmi. Svedčia o tom hlavne jej skladby, pritom rovnako tak si mohol zahrať každý „tú svoju“ (no to už je len dohad a neviem, čo sa odohrávalo na pozadí). Najväčší problém mám s tým, do akej krabičky jej hudbu zabaliť. Je to rock, hoci nie ten tradičný trojakordový. Označovať ho za alternatívny nemám odvahu, pretože mu chýba niečo, čím by bol odlišný. Zvolil som radšej kompromis a nazval speváčkinu tvorbu tak trochu krkolomne „netradičným rockovým pesničkárstvom“. Snáď to nebude až také prehnané. Už len Sandrina odvaha postaviť sa pred krvilačný dav, zahrať a zaspievať niečo, čo v Košiciach nie je až tak preferované a tlačené, ale i zaujať, vyvoláva úžas. Na druhej strane, jej tendencie k hravosti (viď „Tomorrow“ s chytľavým refrénom, priamočiarym ťahom na bránku a takmer až textovou naivitou) sú pre odlišný náhľad  na rockovú  hudbu nebezpečné a môžu byť pri ďalšom rozhodovaní smerodajné. Navyše som mal pocit, že aplauz po odohraní spomínanej skladby patril počas koncertu k najväčším. Prirovnal by som to ku kostolu, kde veriaci namiesto krkolomného odspievania žalmu „Veni Sancte Spiritus“ radšej zvolia obligátny hit „Tichá noc, svätá noc„, pretože je ľahší, počúvateľnejší a… populárnejší.

Keď som sa pýtal jedného z technicky najvyspelejších gitaristov na východnom Slovensku, Petra „Peci“ Uhera, či pozná košickú kapelu JAZZABELL, jeho odpoveď bola negatívna. Argumentoval tým, že skupín je dnes hrozné kvantum. Doslova sa vyjadril v tom zmysle, že „pozbiera sa nejaká grupa a ide sa hrať„. Až také ľahké to však nebude, hlavne ak musí v skupine klapať chémia, matematika a biológia, netreba zabúdať na technickú či hudobnú výchovu, hodí sa aj dobré zvládanie slovenského jazyka.  No najdôležitejším kritériom pre opodstatnenosť jej existencie býva tradične kvalita. DREAM, napriek tomu, že nešlo o regulárnu kapelu, ale krátkodobú záležitosť, resp. projekt, kvalitným zoskupením nepochybne bol. Silným v celkovej charizme a vyjadrovaní, plným horlivosti a tvorivého zápalu, inštrumentálne vynikajúcim, s obrovským muzikantským potenciálom a suverénnym vystupovaním naživo. Netreba zabúdať, že na naskúšanie plnohodnotného hodinového programu mali časovo vyťažení hudobníci iba 3 mesiace.

Napriek stresu a vonkajším okolnostiam vyžarovala z muzikantov pohoda, radosť z hry i ochota dať divákom to, po čo si v inkriminovaný večer prišli – kvalitný hudobný zážitok. Vadili mi síce drobné nedostatky, napr. na pódiu sa neobjavili avizovaní hráči na husle a kontrabas, hrali sa prevažne prevzaté skladby alebo aj istá nervozita pred domácim publikom (hádam nepreženiem, ale minimálne polovicu divákov tvorili známi a priatelia vystupujúcich), čo signalizoval najmä Urbančíkovej (nesmelý? skromný!) hlas, uvádzajúci skladby či nedostatočná dĺžka jednotlivých „anonciácií“ (ako príklad uvádzam Tomiho kvázi povzbudzovanie: „ešte rozprávaj, nejde mi gitara“). Isté výhrady som mal aj k názvu projektu, keďže bol pomerne triviálny a nevyjadroval pravú podstatu hudby. Hodil sa skôr pre niečo ambientné, inštrumentálne, resp. aj vzhľadom k účasti košickej „smotánky“ mohol mať isté jazzové tendencie. To nie je kritika, iba konštatovanie, že všetko na svete je „ľudské“ a kazí sa len preto, aby to niekto znovu opravil. Podstatnejšie je, že diváci pri multimediálnej prezentácii snívať určite mohli, pričom hudba dávala najväčší priestor pre meditovanie nad rôznymi otázkami a poskytnutie inšpirácie. Projekt DREAM svoj cieľ naplnil a práve preto ho oceňujem veľmi, veľmi vysokým hodnotením.

Vyrútil sa čas na nevinné tváre vlastných obetí, pridal vrásky, spečatil osudy, umŕtvil pochybnosti.
V diaľke sa mihla tmavá silueta postavy. Ľadovým dychom vymietla Prométeovu pahrebu. Iskry…
Po premárnených šanciach o nový poriadok z nich vzbĺkne nádej… pre Človeka.

Marek Danko

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *