0

Na koncerte Romana Peruckého

roman peruckiŠtvrtkový večer v košickom Dome umenia patril otvoreniu 39. ročníka Medzinárodného organového festivalu Ivana Sokola. Štartovaciu pozíciu prenechali organizátori poľskému organistovi Romanovi Peruckému. Svojej úlohy sa zhostil s úctyhodnou pokorou a dôstojnosťou. Jeho vystúpenie malo chrámovú atmosféru, ktorú napriek civilnému priestoru Štátnej filharmónie dokázal vytvoriť.

dom umeniaHľadisko bolo zaplnené asi z troch štvrtín, obecenstvo tvorili takmer rovnomerne mladšie i staršie ročníky (situáciu v ostatných častiach si netrúfam odhadnúť, pretože som sedel dole). Diváci trpezlivo sedeli a krátko po 19:00 sa dočkali, pán sólista sa poklonil a sadol si k organu. Okrem nástroja, notových zápisov, svojej pomocníčky a kvetov nepotreboval na pódiu nič a koncert sa mohol začať. Zahájila ho „Suita tancov z Olivskej tabulatúry“ od dodnes neidentifikovaného skladateľa Anonyma a patrí sa povedať, že lepší úvod si Perucki vybrať nemohol. Pokojný, jednoduchý a melodický kus zo začiatku 17. storočia pripravil pôdu pre náročný a brilantný výtvor Johanna Sebastiana BachaPrelúdium a fúga E mol„, čiže BWV 548. Podľa mňa išlo o vrchol celého večera, hoci v tomto smere nemusí so mnou každý súhlasiť.

organJ. S. Bacha si však nemôžete s nikým pomýliť, pretože mal svojský spôsob hry, skladateľské nápady a ak to trochu preženiem a uvediem do modernej doby, vytvoril si vlastný zvuk. Jeho tvorbu obdivujem bez výhrad a nekriticky, v podstate by som nenamietal, keby jej Perucki venoval hoci aj 3 hodiny (koncert trval zhruba 60 minút – M.D.). Pod jeho rukami zvuk organu výrazne nabral obrátky a mali sme možnosť vypočuť si, aké možnosti nástroj v Dome umenia ukrýva. Bolo zaujímavé sledovať, ako si na ňom človek môže spustiť akustický živý podklad (žiadna elektronika) a do neho postupne vkladať vyhrávky ako kamienky do mozaiky. Jeden z hlbokých zvukov síce na mňa pôsobil rušivo, ale inak išlo o nádherné polyfónie. Po fúge nasledovalo chorálové prelúdium BWV 632 „Herr Jesu Christ, dich zu uns wend´“, venované Ivanovi Sokolovi. Až do tohto momentu som sedel nehybne a sústredil sa iba na tonálnu súhru jednotlivých skladieb, z ktorých proste čosi vyžarovalo (vrátane Anonyma). Zabudol som dokonca i na to, že som na koncerte pracovne a čo-to by som o ňom mal napísať.

Zvyšok recitálu bol z môjho pohľadu odohraný výborne, hoci pocity, aké som prežíval na začiatku, vyprchali. Pred začiatkom vystúpenia som urobil veľkú chybu a zabudol som si vziať podrobný program, čoho som v priebehu skladieb ľutoval. Spoliehal som na to, že každý skladateľ bude niekým predstavený (snáď poučený a nakazený výchovnými koncertmi zo strednej školy, kde hudobníci mali svojho konferenciéra), ale nestalo sa tak. Snažil som sa rozpomenúť na to, či sólista hrá ešte stále „Passacaglia“ od Georga Muffata alebo už začal „Sonátu č. 5 D dur, op. 65“ od Felixa Mendelssohna.Všimol som si, že obecenstvom prešumelo niečo podobné myšlienkam z mojej hlavy.

Po Bachovi sa ozval prvý nesmelý potlesk, poriadny aplauz zožal Perucki až po odohratí Mendelssohna. Posledná časť s názvom „Allegro maestoso“ si ho zaslúžila určite. Zložitý prstoklad, majestátny zvuk, striedaný s tichými pasážami a melodické „trylkovanie“ po klaviatúre patrilo k ďalším výborným momentom. Obdiv si určite zaslúži i práca nôh, ktoré Perucki vehementne využíval. Dá sa povedať, že zvládnutie organu je celoživotnou drinou a toto vystúpenie patrilo k jasným dôkazom. Do jeho konca zostávali už len 2 skladby, trojdielna „Sonáta, op. 56“ od Friedricha Wilhelma Markulla a krátka „Toccata“ z Organovej knihy pre Ivana Sokola, ktorú napísal Jozef Grešák. Hudobník sedel k publiku otočený chrbtom, no jeho schopnosti a talent bolo dôrazne počuť, a nepotreboval k tomu žiadne okázalé efekty. Je úžasné, akú silu má zvuk organu a dokáže celé vystúpenie potiahnuť sám. V závere nasledoval aplauz, hudobník si z Domu umenia odniesol kyticu, ale nebolo by to poriadne publikum, keby si nevyžiadalo prídavok. Perucki sa vrátil so slovami, ktoré som nedokázal dobre zachytiť, ale vyrozumel som zázračné slovíčko „toccáta“. Už-už som sa tešil, že nakoniec príde ešte raz duch nesmrteľného Johanna Sebastiana, no vzápätí ma meno skladateľa uviedlo z výšky späť na zem. Išlo o modernejšiu (a zábavnejšiu) ukážku v intenciách jednoduchých postupov, čosi mi vravelo, že ju skomponoval hudobník amerického pôvodu (iba domnienka – M. D.). Potom sa Perucki s obecenstvom rozlúčil definitívne a pre mňa nastal čas bilancovať.

Hoci sú mojej krvi najbližšie klávesové pojmy Marián Varga, Ľudovít Beladič, Rick van der Linden, Jon Lord, Rick Wakeman a Keith Emerson, ktoré na začiatku 70. rokov dokázali definitívnym spôsobom preniesť techniku a spôsob hry vážnej hudby do búrlivých vôd klasického rocku, mala moja návšteva vystúpenia Romana Peruckého opodstatnenie. Prinajmenšom znamenala upevnenie postavenia podstaty a charakteru tej hudby, ktorou sa vlastne začali písať jej dejiny. Na druhej strane som si uvedomil, že tvorba J. S. Bacha je napriek snahám jeho nasledovníkov neprekonateľná a nič na tom nezmenil ani klasicizmus, romantizmus, či moderné poly-, bi-, resp. a-tonálne spôsoby hry. Perucki sa sústredil na konzervatívne prevedenie a do experimentov sa nepúšťal. Koncert hodnotím ako dobrý štart festivalu, ktorý bude pokračovať 17. 9. vystúpením Naji Hakima v Dóme svätej Alžbety.

Marek Danko

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *