0

Krátka bilancia festivalu Ars Nova Cassoviae 2010

Priaznivci vážnej hudby z Košíc a jeho okolia sa na nedostatok príležitostí pre kultúrne vyžitie sťažovať nemôžu. Uvediem príklad… pred týždňom, 8. 12., oficiálne skončil 8. ročník festivalu súčasného umenia, Ars Nova Cassoviae. Jeho priebeh, organizácia, návštevnosť, no i samotná atmosféra v Dome umenia počas 4 vystúpení a 1 vernisáže mali pozoruhodnú úroveň. Poďakovanie v prvom rade patrí organizátorom a hudobníkom, no oplatí sa spomenúť aj divákov, ktorí si našli čas (a financie) a poctili jednu z akcií festivalu svojou účasťou.

Týka sa to aj nášho portálu, ktorého úlohou je podujatie zhodnotiť a konštruktívne skritizovať… Aj keď, na kritiku nemáme žiadny dôvod. Výber hlavných aktérov je už tradične zavedený a na „playliste“ festivalu nájdete mladých i skôr narodených skladateľov a interpretov. Ustáleným bonusom sa pomaly stáva zaraďovanie výstavy obrazov. Tento rok dostal príležitosť košický umelec Dušan Scholtz a jeho cyklus snímkov „Čierne skrinky„. Nevieme, aký ohlas obrazy získali, rovnako sme opomenuli  aj ďalšie 2 podujatia. Konkrétne prezentáciu piesňovej tvorby súčasných skladateľov a vystúpenie študentov košického konzervatória. Predpokladám, že išlo o vydarené a kvalitné akcie. Hlavné akvizície festivalu sa však predstavili až na predposlednom a poslednom mieste…

Symfonický koncert ŠfK s dirigentom Petrom Breinerom

Symfonický koncert pod taktovkou Petra Breinera, ktorý sa konal 11. novembra, prekvapivo (?) prilákal vysoký počet divákov. Všetko naokolo vyzeralo akosi slávnostnejšie. Niet sa čo čudovať, keď Štátnu filharmóniu v Košiciach osobne poctili svojou prítomnosťou dirigent žijúci v Kanade, skladateľ prebývajúci v Los Angeles a jeden významný Bratislavčan, ktorých doplnil patriot z Košíc. Moderovania sa ujal Peter Breiner a v jeho prejavoch nechýbali vtipné bonmoty, ktoré divákov celkom pobavili. Bolo vidieť, že všestranný hudobník ovláda i ústny prejav na výbornú.

breiner

Prvá premiérová skladba pod názvom „Quasi a Fantasia“ patrila Jozefovi Podprockému. Za spestrujúci moment kompozície považujem jej časté prerušovanie dvojitou rytmickou frázou prstami, použitými namiesto sláčika, na strunách huslí a viol. Bolo zaujímavé sledovať, ako v niektorých chvíľach celý orchester iba tak dvakrát „zabrnkal“ do strún. Moju pozornosť  vzbudil aj nástroj, ktorý ako keby imitoval klus konských kopýt, no neviem presne určiť jeho názov. Kompozícia bola rozdelená na 3 časti, no osobne mi v nej chýbala melodika a záchytné body, ktoré by mi utkveli v hlave. Motívy strácali silu snahou o netradičné vyjadrovanie, ktoré zostalo kdesi na polovici zamýšľanej cesty. Možno ich stačilo vyvážiť melodickými a poslucháčsky silnými momentmi. A to som ešte netušil, aké martýrium sa chystá v nasledujúcich chvíľach…

Počas prestávky, ktorú som využil na preštudovanie bulletinu, som sa tešil na netradičné spojenie ľudovej hudby severských národov so sprievodom orchestra. Všetko nasvedčovalo tomu, že by to mohlo fungovať, no Jozef Kolkovič a jeho „Koncert pre akordeón a orchester“ mi na tvári úsmev nevyčaroval. Absolútne som nepochopil, ako niekto môže hrať na akordeóne (!) tak neskutočne disonantne. Samozrejme sólista Peter Katina za nič nemohol, veď si robil len svoju prácu. Je virtuózom a majstrom hry na svoj nástroj, čo vyplývalo najmä z jeho behov po klaviatúre. Ale medzi stovkami úderov som narátal možno desať takých, ktoré by sa dali nazvať logickými a plynulými. Ostatné vyzneli do prázdna a mali až drvivo neurotický charakter. Snaha J. Kolkoviča o spojenie dvoch netradičných hudobných sfér zostala nenaplnená. Kameň úrazu? Znovu chýbala melodika. Veľká škoda, pretože mohlo ísť o silný zážitok. Orchester hral bez akýchkoľvek námietok rovnako ako P. Katina výborne. Na druhej strane, v prípade predlohy išlo o horúcu novinku a je možné, že s odstupom času si k niečomu podobnému nájdem vzťah. Dnes som sa rozhodol zostať radšej pri zemi…

kolkovic katina

Poslednú nádej som vkladal do jedného z najlepších skladateľov, akí sa na Slovensku narodili. Vlado Godár ma ešte nikdy nesklamal.  Logicky som sa na jeho „Dariačangin sad, mýtus pre violu,violončelo a orchester“ z roku 1987 tešil najviac, aj keď mi náladu stihli pokaziť predošlé dva príspevky. Godárova kompozícia však bola našťastie úchvatná a doslova hýrila nápadmi. Obaja sólisti, violista Milan Radič a rakúsky violončelista Florian Simma, predviedli úžasný výkon. V hudbe som cítil bytostnú podstatu vážnej hudby, niečo z tradície 18. a 19. storočia, melodické cítenie, dôraz na zapamätateľnosť a odmietanie experimentov za každú cenu. Samozrejme,  nechýbali slabé chvíľky či nudnejšie pasáže, no to všetko sa dalo s vidinou „svetlejších zajtrajškov“ pretrpieť. Pozitívne momenty v skladbe jednoznačne prevážili.

simma radič

Publikum ocenilo koncert potleskom v stojatej polohe, no osobne som bol dosť na pochybách, či  si skutočne všetky 3 skladby túto poctu zaslúžili. Ak by bol v „playliste“ iba Godárov sad, tak určite áno. No celkový dojem z akcie kazili prvé 2 skladby. Žeby naozaj bola chybná doba ich vzniku? Nuž, je to možné. Ale nezabúdajme, sme na festivale súčasného umenia. A najväčší priestor musí zákonite patriť skladbám najnovším.

vlado godar

Klavírny recitál Miklósa Skutu

Za vrchol festivalu z vyššie uvedených dôvodov, aj keď celkom neočakávane, považujem recitál klavírneho virtuóza Miklósa Skutu, ktorý sa uskutočnil 15. novembra. Návštevnosť, napriek tomu, že išlo o voľný vstup, bola celkovo chudobnejšia než v prípade predošlého koncertu. Pred začiatkom koncertu prišla na pódium zmenu v programe ohlásiť samotná manažérka košickej filharmónie pre tlač, propagáciu a styk s verejnosťou pani Šargová, no „vďaka“ zlej akustike ju takmer vôbec nebolo počuť. Nezlepšilo sa to ani pri následnom zopakovaní, no už pred vchodom do sály som zachytil niečo o tom, že M. Skuta bude mať v polovici vystúpenia kratšiu prestávku, takže mi predošlá skutočnosť až tak nevadila.

zaciatok

Najlepšiu vec, akú som pred koncertom mohol urobiť, bolo to, že som od neho vôbec nič neočakával. Skutovo vystúpenie nepotrebovalo žiadne okázalosti (preto je to klavírny recitál – sebakritická poznámka M. D.) a pomocných hudobníkov. Za výborný považujem hlavne výber skladieb, zaručujúci kvalitný poslucháčsky zážitok. Všetky žarty išli stranou hneď pri prvom údere do klaviatúry elegantného čierneho nástroja s otvoreným krídlom. To, čo sa dialo pri prvej skladbe od Beata Furrera, by som nazval soundtrackom k značne melancholickému filmu. Minimalizmus, s akým bola kompozícia zložená, vyrážala dych. Posvätné ticho a zvuk klavíru odrážali dôležitosť navodenej atmosféry, ktorá vystúpenie obklopovala až do poslednej sekundy. Od ruského skladateľa Dmitrija Šostakoviča odzneli najsilnejšie príspevky, predsa len, je viditeľná nielen moja slabosť pre ruskú (sovietsku) školu, ale i staršiu hudobnú tvorbu (1950 – 1951). No zahanbiť sa nedali ani skladby od Johna Adamsa či reprezentantov Slovenska, Romana Bergera a Mareka Piačeka.

stred

Obidve slovenské kompozície mali veľmi vysokú skladateľskú úroveň. Pri ich vzájomnom porovnávaní by som viac vyzdvihol Piačekovu „Recitativo e Canzonetta„, ktorá získala na atraktívnosti aj vzhľadom na to, že ju uvedený autor v roku 1993 skomponoval ako 21-ročný. „Soft November Music“ podľa vyjadrenia autora R. Bergera vyústila do „katastrofickej kulminácie a záverečného S. O. S. v rytme morzeovky“. Musím skladateľovi v tomto prípade dať za pravdu v tom, že skladba k tej katastrofe nezadržateľne smerovala. Nie vždy sa jej totiž podarilo udržať si potrebný balans a často skĺzla za hranicu chápania. Treba však prihliadať k dobe jej vzniku (hektický november 1989) a oceniť snahu o experiment. O hre Miklósa Skutu je zbytočné písať, nakoľko ide o cenami ovenčeného a koncertmi ostrieľaného interpreta. Diváci mali z vystúpenia očividnú radosť a hudobník si za svoje umenie a výber skladieb vyslúžil standing ovation právom. Naozaj išlo o dôstojnú bodku za celým festivalom (aj keď, samozrejme, výstava obrazov Dušana Scholtza skončila 8. decembra).

koniec

Napriek kontroverznosti názorov o kráse a opodstatnení dnešného (súčasného) umenia sú akcie podobné Ars Nova Cassoviae veľmi potrebné. Nejde len o potešenie z hudby samotnej, ale dôležitá je aj reprezentácia kultúrnej vyspelosti národa. Netvrdím, že sme v tomto smere na nejakej extra vysokej pozícii, ale určitá snaha zo strany verejnosti tu je. Najviac však treba oceniť usilovnosť tých, ktorí sa okolo celého „cirkusu“ točia. Pretože za všetkým, čo sa v umení deje, treba vidieť ľudí a ich prácu.

Zdroj fotografií

Symfonický koncert: archív Štátnej filharmónie Košice

Recitál Miklósa Skutu: archív hudobného vydavateľstva a umeleckej agentúry Slovak Music Bridge

Marek Danko

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *