Po stáročia bývajú ľudia vystavovaní strachu. Sú voči nemu bezbranní a nevládzu ho ľahko potlačiť. Nejde o pocit. Je to pud, obyčajná emócia. Narába s nami tak, ako sám chce. Pozrieť sa mu do očí znamená mať veľkú odvahu a nie každý ten nápor vydrží. Komu sa to podarí, pocíti dočasnú katarziu, úľavu i naplnenie v jednom. Na krátky čas sa stane Pánom svojho strachu…

Takéto a ešte iné ďalšie pocity som prežíval pri vystúpení slovinského kultu LAIBACH.  Košice sa v jeden jediný večer 6. decembra 2010 premenili na hlavné mesto imaginárnej ríše, do ktorého nabrali odvahu prísť dobrovoľníci, rozhodnutí čeliť vlastnému strachu.  Musím sa priznať, že v deň vystúpenia som začínal pociťovať značné obavy a takmer som sa chcel konfrontácii s LAIBACH-om vyhnúť. Teraz viem, že by išlo o jednu z najväčších chýb v mojom živote.

Príroda sa postarala o výbornú scenériu vonku a posádka Kasární bola na prílet údernej eskadry pripravená dokonale vo vnútri. Suma sumárum, chlad, sneh, nočné lampy, siluety starých a opustených budov, ľudia kráčajúci so sklonenými hlavami, strohé pódium, pravé železné piliere, svetlomety, prítmie, a tak ďalej. To všetko len znásobovalo rastúce očakávania. Mikulášsky večer Anno 2010 bude pre prítomné publikum dlho symbolizovať práve koncert slovinskej legendy. Kapely, fungujúcej dlhých 30 rokov, poznačenej krutosťou a nástrahami “civilizovaného” sveta. Napriek ohováraniu a nepriazni neváhali siahnuť na poklady J. S. Bacha (LAIBACHKUNSTDERFUGE) a The Beatles (Let It Be), “znetvorili” klenoty starobylej deathmetalovej scény (Laibach remixes Morbid Angel) alebo národné hymny (Volk). No predovšetkým robili vlastné skladby…

Odbočka č. 1: Po dlhšom čase sa dočkali aj tí, ktorí sa rýpu v nezávislej elektronickej scéne a undergroundovej kultúre všeobecne. Niekto by namietal, že také kapely máme aj doma a môžeme ich do bezvedomia honorovať a podporovať. No stačí jeden okamih, kedy príde legendárna, rokmi vycvičená a zahraničná veličina. Vtedy nám svitne, koľko sa toho ešte musíme naučiť. Poniektorí naši umelci argumentujú katastrofálnymi podmienkami, reptajú na bývalý režim, majú naporúdzi rodičovské povinnosti alebo zmenu priorít v ich živote. Toto všetko ovšem postihlo aj hudobníkov celého bývalého východného bloku a predsa v Poľsku, Maďarsku, Rumunsku či dokonca v Čechách a Rusku (!) existujú zoskupenia, predierajúce sa tromi odlišnými dekádami bez straty vlastného ksichtu. Rovnakým prípadom je LAIBACH, aj keď z pôvodnej zostavy je v ňom len jediný človek a zvyšní traja prídu sem-tam hosťovať. Trademark skupiny však zostáva neporušený.

Avizovaný začiatok sa mierne posunul a vystúpenie bez akéhokoľvek varovania začalo približne o pol desiatej. Svetlá v sále pohasli, z ničoho nič sa odniekiaľ ozval samplovaný slovinský prejav a pódiom teatrálne vykračovala silueta útlej postavy s megafónom, ktorá nepatrila nikomu inému než Mine Špiler. Keď hlavnému rečníkovi došli slová, „Black Mistress“ dostala priestor na prvé deklamačné výkriky, naháňajúce husiu kožu. Pôsobivý nástup uťal frontman Milan Fras prudkým nábehom k mikrofónu. Úvodná skladba „Boji“ predstavovala vynikajúci rozjazd pred hotovou symfonicko-industriálnou hostinou. Od tejto chvíle pozornosť publika najviac priťahovali striedavo Milan s Minou. Až po hodnej chvíli som si uvedomil, že za bubeníckou súpravou sedí Janez Gabrič. Koncert mal vďaka jeho rytmike “živé” grády a zvuk skupiny nevyznel tak synteticky ako na albumoch. Ľavé krídlo pódia, kde som strávil väčšinu času, okupoval bradatý hráč na syntezátore, Luka Jamnik. Usiloval som sa zachytiť aspoň časť jeho neobyčajnej hry, no márne. Zvuky a sample, ktoré vyčaroval behom vystúpenia, nemali chybu. Napokon som na pravej časti objavil hráča na syntezátor a klávesové nástroje s typickým 80-tkovým účesom, no ani do dnešných dní nezistil jeho meno. Hral vynikajúco a, napriek mladému veku, s prehľadom ostrieľaného harcovníka koncertných pódií. Spomínaný tandem klávesákov sa výborne dopĺňal, nič nevytŕčalo ani nechýbalo.

Keďže tohtoročné turné LAIBACH dostalo názov podľa aktuálneho remasterovaného 2CD “Laibach Revisited“, obsahujúceho prvý album a prerobené verzie skladieb z ich počiatočného obdobia 1980 – 1984, logicky sa prvá časť koncertu niesla v znamení ranej tvorby. Slovinsky spievané kusy doslova mrazili svojou sugestívnosťou a navodili až posvätnú atmosféru. Nové aranžmány im dodali čerstvú energiu a fanúšikovia si mohli vychutnať napr. éterickú bombu „Mi kujemo bodočnost“, smútočné vyznanie „Brat moj“, inštrumentálnu lahôdku „Slovenska žena“, symfonicky výbušnú „Država“ či potemnelú „Ti ki izzivaš“ s nezabudnuteľnými úvodnými výkrikmi. Treba dodať, že väčšina kompozícií mala na vystúpení iné aranžmány než na platniach a niektoré skladby som identifikoval až po týždni. Kým v 80. rokoch znel LAIBACH trochu umelo, teraz bolo všetko v najlepšom poriadku, k čomu prispel modernejší zvuk i spomínaný bubeník Gabrič. Špičkový posluch zabezpečovala skromná, no dômyselná aparatúra. Počas skladieb mohol človek premýšľať o problémoch kozmických rozmerov a zároveň byť ušliapaný v prachu ako obyčajný červ.

Koncert začal gradovať príchodom druhej časti, ktorá mala podstatne razantnejší charakter.  Pred divákmi sa postupne rozprestieral koberec údernejších a chytľavejších motívov, naspievaných ako inak v nemčine. Išlo o coververziu od Deutsche-Amerikanische Freundschaft „Alle Gegen Alle“ a do playlistu bola zaradená aj  „Nova Akropola“ z roku 1985. Práve túto vec sa nám ako jedinú podarilo na dosť amatérsky spôsob „nafilmovať“ (zvukovo ani obrazovo nejde o žiadny zázrak). Z posledného “riadneho” albumu WAT (2003) odzneli „Du bist unser“, „Tanz mit Laibach“ a „Das Spiel ist aus“, tvoriaca záverečný kus druhej časti koncertu.

Keď sa hudobníci po prvýkrát odoberali do zákulisia, videl som na ich tvárach spokojnosť. Podľa rečí, ktoré o nich kolujú, som mal chvíľu zvláštny pocit, že nás tam nechajú osamote. Aplauz publika bol našťastie dostatočný na to, aby ich primäl vrátiť sa späť na dosky. Nemám síce istotu, či „America“ so sugestívnymi obrazmi na plátne (ktoré však také neboli?) zaznela pred alebo v rámci prídavkov, no posledné vytrvalé hlavy určite padali pri upravených národných hymnách „Anglia“ a „Francia“. Ich majestátnosť vyrážala dych. Spolu so slovinským začiatkom išlo o vrchol koncertu a keby LAIBACH zostali na pódiu ešte hodinu, určite by z rukáva ťahali ďalšie tromfy. Vystúpenie skončilo približne o 23:00, hudobníci sa nám so šťastnými výrazmi v tvárach poklonili a väčšina prítomných ľudí bola o ďalší extrémne hodnotný hudobný zážitok bohatší.

Hudba dokáže s človekom manipulovať. Vyženie z neho strach, obavy, nepríjemnosti, prakticky VŠETKO. Rozpúta búrku a nechá ho v nej. A navyše, na zadnom premietacom plátne nám ktosi-čosi ukazuje utrpenie, bolesť, muky. Ideológia, štylizácia, teatrálne gestá, silné reči? Iba póza. Ak by bol industriálny teror jediným svojho druhu, všetko by vyzeralo inak. Lepšie…

Milan Fras, jediný z pôvodnej zostavy, divákov upútal najviac. Šatka, zahaľujúca hlavu, vytvárala dojem, že vokalista má dlhé vlasy. Opak je však zrejme pravdou. Na jeho tvári  v riadnej časti koncertu nebolo vidieť nič, ako keby si pred vystúpením nasadil masku a dal ju dole až vtedy, keď kapela prvýkrát opúšťala pódium. Počas prídavkov som na ňom zaregistroval náznak úsmevu, zrejme bol s prijatím svojho “dieťaťa” v Košiciach spokojný. A veru mal byť prečo. Zo začiatku síce publikum reagovalo chladnejšie, no postupom času zaznievali výkriky nadšenia a obdivu, aplauz zo skladby na skladbu silnel a pár nadšencov pod pódiom sa zvíjal v tranze. Milanov hlas sa niesol prevažne v deklamačnej rovine, no svoju funkciu plnil dokonale. Jeho celkový výzor a prednes dával tušiť, že je akýmsi “kazateľom” vlastného evanjelia… Jeden z najkontroverznejších momentov sme mali možnosť videť hneď počas prvej skladby. Fanúšik strčil frontmanovi pri fascinujúcom výkone doslova pod nos prístroj, ktorým ho filmoval. Milan na neho hodil nevraživý pohľad, no mužovi akosi nedochádzalo. Spevák po chvíľke stratil trpezlivosť a kameru nekompromisne spred svojej tváre odsunul. Ohrdnutý človek zrejme posunkami niečo naznačoval, na čo Milan zareagoval ukľudňujúcim gestom rukou. Zo strany fanúšika bohužiaľ nemiestna odvaha. Toto by si nedovolil zrejme nikto na západ od Slovenska. Na druhej strane ho chápem, chcel mať svoju ikonu zvečnenú na pamiatku tak, ako nikto iný. Napriek tomu, chcelo by to trochu viac slušnosti a tolerancie k velikánom zo zahraničia, až tak často nás predsa nenavštevujú…

Druhá dominujúca postavička odená v čiernom, pani Špiler, obsadila miesto za sequencerom. Na ňom mala položenú brožúrku, z ktorej na začiatku vystúpenia visel  jeden list. Ako koncert postupoval, pribúdali aj otočené stránky a na konci z toho bola celkom pekná kôpka papiera. Okrem toho však jediná zástupkyňa ženského pohlavia v kapele vynikajúco spievala, chvíľu jemne, potom drsne, nemala problém hrať  pri speve dominantnú i submisívnu  úlohu. Napríklad jej výkriky do megafónu na začiatku skladby “Ti, ki izzivaš” nie a nie dostať z hlavy. Počas skladieb často, akoby povýšenecky, pozerala hore, išlo však len o pózu. Párkrát sa „frontmanke“ podarilo stúpajúcimi pažami počas “nemeckých” skladieb a prídavkov divákov roztlieskať, čo bolo z jej strany veľmi milé a pôsobivé. Dokonca mala pritom na tvári aj náznak úsmevu. No a na jej rytmické pohyby bokmi sa tiež ťažko zabúda.

Od košického koncertu som čakal veľa, no dostal som ešte viac. Pritom žiadna okázalá show sa nekonala. Bez rekvizít, bubeníkov, doplňujúcich hercov, jednoducho nič. Postačila projekcia, svetelný park a piati ľudia z mäsa a kostí (?). Vystúpenie LAIBACH malo strašne ďaleko od diskotékového matiné, na ktorom sa tancuje, pije a zabáva. Kto snáď čakal na „Final Countdown“, “In The Army Now” či „Life is Life“, nemal v ten večer šancu. Jedným dychom treba dodať, pre dobro veci. V podvedomí som sa na ich povinnú jazdu pripravoval aj ja, no na moje veľké prekvapenie Laibach nezahrali žiadnu kvázi  “hitovku“ (aj keď mnohí za hit “Tanz mit Laibach” považujú). U niektorých divákov si teda kredit nezvýšili, mňa však týmto ťahom definitívne presvedčili o tom, že nepotrebujú žiadne cudzie remixy, nie sú, ako im verejnosť často vyčíta, „plagiátormi“ a vystačia si s vlastnou tvorbou. A keď už sme pri tom, kradne každý, LAIBACH to aspoň priznali verejne.

Odbočka č. 2: To, že na začiatku vystúpenia diváci reagovali chladne, pripisujem šoku, ktorý im piati Slovinci spôsobili. Postupne, vrátane mňa, prichádzali k sebe a pri konci som cítil v publiku vrenie. Ono byť na takomto type koncertu nie je sranda. Nedá sa pri ňom sedieť, tancovať, mlátiť hlavou, hroziť „paroháčmi“ (aj keď, našli sa i takí týpci), pogovať, a pod. Jedna vec sa robiť dala – pozerať s otvorenou hubou dokorán… Myslím si, že na vystúpeniach mainstreamových profesionálov (vieme, o koho ide, aj keď nič proti nim nemám) sa človek pripojí okamžite „online“ a hneď je ohúrený, no po čase mu koncertný zážitok z hlavy vyprcháva. Prípad LAIBACH je úplne opačný. Až po dlhom čase ľudia docenia význam a charizmu koncertu. Teraz je ešte bohužial priskoro na vyrieknutie chvál a ďakovaní. Ako príklad uvediem seba, keďže na napísanie reportáže som si chcel ponechať dlhší časový odstup. A je škoda, že viacerí z nás docenia koncert ctiteľov slovanskej vzájomnosti až v budúcnosti. Taký je však osud umelcov, ktorí nájdu zaslúžené uznanie až vtedy, keď im ho bude najmenej treba.

Mali sme možnosť navštíviť podujatie, ktoré sa i za dlhé roky podarí uskutočniť málokedy. Poďakovanie patrí návštevníkom, ktorí sa v ten večer zišli v slušnom počte, no najmä organizátorom koncertu. Nechcem na tomto mieste vypisovať ich mená, aj keď by si to istotne zaslúžili. Rozpis všetkých ľudí v pozadí celej akcie nájdete na oficiálnej stránke Kulturparku (aj keď, prečo tam ksakru nefiguruje napr. Blažena Sedrovičová a chudák „pisálek“ si dosť podstatnú zástupkyňu pre akreditáciu, marketing a propagáciu musí hľadať na všelikerých inakších serveroch). Ako píše Martin Belej vo svojom vynikajúcom článku z koncertu pre korzar.SME.sk, „organizačný tím si nastavil latku veľmi vysoko“. Určite sa nemýlil. Verím, že nás Kulturpark v budúcom roku obdarí rovnakými perlami. Vlastne, stačila by len jedna a poriadna. Sme predsa na (východnom) Slovensku a o to viac si človek veľkú zahraničnú atrakciu so zvláštnymi hudobnými sklonmi, bez ambícií osloviť masové publikum, vychutná.

LAIBACH nechceli šokovať a predsa sa im to podarilo. Splnili všetky postuláty kvality. Bez lacných šminiek a efektov, zato s obrovským nasadením, ktorým divadelné prejavy vyvažovali.  Ich koncert bol jedným z obdivuhodných príkladov toho, že na pódiu nemusí byť ani jedna gitara, aby bola živá prezentácia dostatočne pútavá a energická, vyšperkovaná zvukmi a opojná atmosférou. Na záver si neodpustím poznámku, že na území Košíc išlo podľa mňa o najlepší koncert roka 2010. Nebyť minuloročného  vystúpenia Collegium Musicum v Dome umenia, putoval by LAIBACH v mojom osobnom rebríčku live-akcií na prvé miesto (tam však dôležitú úlohu zohrala aj nostalgia a atmosféra starých zlatých art-rockových čias). Bohužiaľ sa musí uspokojiť so striebornou priečkou. Aj keď, občas bývajú tí druhí najlepšími. Občas…

Strach… Nedá sa pred ním ujsť. Nemôžeme ho zdolať, iba potlačiť. Ale je dobré, že existuje. Čo iné by potom brzdilo naše konanie?

P. S. 1 Na after-party, ktorej hudobnú časť vypĺňal košický audiovizuálny projekt BIOS, sme nezostali. Obidvom hudobníkom z kapely sa ospravedlňujeme.

P. S. 2 Kto na koncerte nebol, má aspoň čiastočnú možnosť napraviť to prostredníctvom užívateľa psinkapsy na serveri Youtube. Nafilmoval totiž celý koncert Laibach, odohrávajúci sa 19. 5. 2010 v moskovskom Clube B1.

Zdroj fotografií: Kasárne Kulturpark @ Facebook (Laibach + BIOS), created by Lachim Mtschk Lahor.