0

Karol Gerba v zrkadle času (2. časť)

karolg

Popri pôsobení v Xibalbe si mal na starosti i písanie do slovenskej mutácie Metal Hammeru. Keďže bol MH jediným „oficiálnym“ plátkom svojej doby (nerátajúc Rock Extremum), určitou mierou sa zaslúžil o „výchovu“ jednej rockovej generácie, vyrastajúcej v dobe „obmedzenej“ demokracie. Aj keď sa za éry Branislava Matheho v kuloároch šepkalo o nejakých finančných únikoch, predsa len jeho zakladateľské a organizačné zásluhy boli nespochybniteľné. Ako si na začiatky a prvé roky spomínaš dnes?

Hmm, boli to veľmi pekné časy, aj keď doba bola ťažká. Nepoužívali sme internet, všetko sa robilo prácne, stále bol nedostatok peňazí, vlastne na peniazoch skončil celý časopis. Najlepšie by o tom porozprával Braňo Mathe, ktorý sa o vznik časopisu pričinil. Pre nás, bežných redaktorov, bežali prípadné zákulisné ťahy úplne mimo. Časopis sme robili z nadšenia, za minimálne finančné ohodnotenie, mohli sme si nechať CD-čka, a pod. Skutočne, bola v tom nejaká neviditeľná nadprirodzená sila, ktorá nás poháňala tvoriť v takýchto podmienkach.

Existencia MH sa viazala k obdobiu 1994 – 1998. Je krajným paradoxom, že išlo práve o éru tzv. mečiarizmu, kedy na východe Slovenska ekonomika stagnovala… Periodika sa to ako keby zázrakom takmer ani netýkalo. Alebo sa mýlim?

Čo sa týka fungovania MH v Tebou opísaných podmienkach, na to by sa bolo potrebné opýtať kompetentnejších osôb, to znamená vydavateľa alebo obidvoch vtedajších šéfredaktorov. Hádam za pozornosť stojí informácia, že sídlo redakcie sa muselo dvakrát meniť. Pôvodne išlo o Krivú ulicu, no potom sa časopis sťahoval k teplárni a nakoniec zakotvil v Hrnčiarskej ulici, presne nad legendárnou reštauráciou U kata.

Počas „vlády“ Marcela Mariščáka došlo k výraznému zlepšeniu mnohých aspektov časopisu. Dokázal si vytvoriť veľký priestor pre kapely, orientujúce sa na „progresivitu“. Suma sumárum, išlo o veľmi záslužnú činnosť a objavil si mnoho vynikajúcich a neznámych skupín, ktoré predstavovali viac-menej opozíciu pre extrémne štýly. Nemáš niekedy pocit, že Tvoja snaha nebola dostatočne docenená? 

Marcel bol veľmi mladý a ambiciózny chalan, ktorý sa do toho pustil veľmi húževnato. Na druhej strane, nerád by som hodnotil aktivity okolo jeho osoby… Neviem, či som dokázal vytvoriť priestor pre kapely progresívneho razenia. Proste tieto skupiny prišli, písalo sa o nich a zaslúžili si svoje miesto, tak boli tam. Samozrejme, svojou tvorbou mi boli blízke a určite stáli za pozornosť. Čo sa týka mojej snahy, tak asi stále bola nedocenená (smiech). Ale vážne, moja snaha bola asi najviac ocenená tak, že moje recenzie dopomohli niekomu k tomu, aby objavil pre seba zaujímavú kapelu.

Napriek tomu, že všetko navonok klapalo, predsa len časopis zápasil s existenčnými problémami. Ak je to zverejniteľné, čo alebo kto vlastne zapríčinil/o rozpad časopisu?

Rozpad zapríčinil nedostatok peňazí. Vznikol sklz, kedy už neboli financie na zaplatenie tlačiarní, nepredal sa zrejme dostatočný počet výtlačkov, resp. distribučná firma nevyplatila peniaze za predaj načas, a pod. Tak sa ten sklz začal prehlbovať a ďalej to už nebolo únosné. Bohužiaľ, ak nie je k dispozícii niekoľkomiliónový kapitál, nemá zmysel zakladať časopis. A to sa týka aj súčasnosti.

xibalbaTretím fenoménom Košíc bol v 90. rokoch rockový klub Tuba. Bol to jeden z oporných bodov lokálnej scény, alebo sa táto fáma vytvorila len umelo? Ako ho vlastne chápeš dnes?

Tuba vznikla začiatkom 90. rokov, ja som tam prvýkrát hral asi v roku 1994. Spočiatku klub fungoval veľmi slušne, hrali tam aj kapely z celého Slovenska, dokonca i Čiech, resp. zahraničia. Postupne sa z klubu stával pub, resp. krčma, prišiel úpadok, až sa nakoniec z Tuby stal podnik, kde ľudia prestali chodiť, pretože v ňom už nenašli úroveň, čistotu, kvalitu, a pod. No myslím si, že Tuba mala svoj zmysel, zahralo si tam veľa kapiel a určite to bol aj míľnik, čo sa týka hudobného undergroundu, patrila ku Košiciam, rovnako so svojim personálom a návštevníkmi. Zrejme podnik stroskotal na financiách a obávam sa, že táto téma bude rezonovať aj v budúcnosti v oblastiach, kde sa má niečo vyvíjať a prevádzkovať.

Tvoje kroky v novom miléniu ako hudobníka viedli do skupiny Magic Line a ako žurnalistu do Musicboxu. V čom spočívala Tvoja práca pre spomínaný server? (Treba podotknúť, že adresa music.box.sk je znovu dostupná pre všetkých, ktorí sa rýpu v histórii košického hudobného diania v rokoch 2000 – 2008 – pozn. autora)

gggV podstate som ako hudobník začínal v 80. rokoch hraním cover-verzií a v prípade Magic Line vlastne išlo o akýsi pomyselný návrat okľukou. Predstavovalo to pre mňa istú výzvu, novú príležitosť. S kapelou Magic Line sme existovali 6 rokov, čo je myslím slušná doba, a mám z nej mnoho zážitkov a skúseností. Po hráčskej stránke ma to určite posunulo dopredu, dostalo ma do mnohých ďalších žánrov, a to je pre vývoj každého muzikanta dôležité (treba poznamenať, že v roku 2005 kapela Magic Line zahrala na narodeninovej oslave manželky vtedajšieho prezidenta US Steel Košice Johna Goodisha priamo v USA – pozn. autora).

Music.box vznikol z iniciatívy človeka, ktorý sa chcel pričiniť o rozvoj internetových stránok, venujúcich sa tunajšej scéne, či už vo forme profilov kapiel, recenzií, rozhovorov, atď. S týmto mužom som sa poznal ešte z čias, keď som pracoval ako kultúrny redaktor v Košickom Večerníku (išlo o roky 1998 – 1999), takže prispievateľom Music.boxu som sa stal asi začiatkom roka 2000. Moja práca spočívala v písaní recenzií, profilov a robil som aj rozhovory s muzikantmi, ktorí prišli hrať do Košíc. Na stránke sa prestali ďalšie príspevky zobrazovať koncom mája 2008, pretože jej majiteľ nemal dostatok financií na prevádzku a obohacovanie jej obsahu. Ako všetci vieme, na internete je už záplava rôznych serverov, ktoré informujú o hudbe, ale chvályhodné je, že sa stále nájdu nejakí nadšenci, ktorí sa takejto forme vyjadrenia budú venovať (ďakujeme za uznanie – pozn. autora).

dnesna

Približne v roku 2006 si sa stal prispievateľom časopisu Rock Planet a zároveň členom cover-kapely Simply The Band. Mňa by ovšem zaujímal pojem Purple Rose, resp. jeho pokračovanie Purple Rose II. Ani jeden z albumov, nahratých týmito kapelami, som nepočul. Ak to nie je pre Teba problém, priblíž nám, ako ste to celé v 90. rokoch dávali dokopy a čo Vás viedlo k re-unionu…

Rock Planet znovu predstavoval dobrý nápad, no žiaľ nemohol existovať dlho, pretože vydavateľ mal taký prístup aký mal. To znamená, že bez peňazí sa to jednoducho nedá (redakcia časopisu sídlila v Košiciach). V prípade kapely Simply The Band išlo len o krátkodobý počin, nakoľko potom fungovala pod menom By The Way a hrala na plesoch, svadbách a podobných podujatiach.

Čo sa týka Purple Rose, k jednotke z roku 1997 sa nemôžem nijako vyjadriť, pretože tam som nemal prsty v ničom. No ak sa bavíme o dvojke, ktorá vyšla v roku 2006, išlo o iniciatívu človeka, ktorý si zaumienil, že by bolo dobré prepracovať album od nejakej zahraničnej kapely. Priniesol CD-čko a povedal, že to urobíme so slovenskými textami. Netušil som, o čo ide, mal som k dispozícii len holé CD. Až neskôr sme zistili, že ide o „Legacy Of Kings“ od švédskych HAMMERFALL z roku 1998. Texty, ktoré som dostal v slovenčine, som musel prerobiť, aby sa dali zaspievať. Išlo o 8 skladieb prerobených tak, ako sa kedysi v 80. rokoch zvykli pretvárať cudzie skladby. Frázovanie a melodika textov je upravená tak, aby sa hodila do hudby. No, myslím, že ide o vydarenú vec, aj keď celkom raritnú, málokde sa tento nosič dostal. Bicie zahral Kamil Sinicyn, hlavný vokál patril Lacovi Rogozinskému, sem-tam som mu vypomohol aj ja, no inak som mal na starosti hlavne gitary a basu. Klávesové pasáže mal na svedomí Rasťo Boroš. Z mojej strany určite nešlo o žiadny reunion, bola to čisto štúdiová záležitosť.

Niektorí hudobníci sú veľmi nadaní a technicky zruční, no „stačí“ im hrať napr. death metal či obyčajný južanský rock. Vedia, že ich miesto je práve v tom-ktorom štýle. Majú na viac, no nechcú hrať nič zložité, lebo sa im takáto forma nepáči. Sú oni podľa Teba hráčsky „málo vyspelí“? Alebo sa to dá zistiť podľa toho, že „aj napriek jednoduchej hre z ich hudby vycítiš, ako sú na tom technicky…“?

Mám pocit, že rozpoznám, ak je niekto hráčsky vyspelý i keď zahrá „Pec nám spadla“. Je to o precítení, improvizačných schopnostiach a rytmike. Nemusia sa predvádzať, bude to cítiť z ich hry.

Perlička: Opakovanie nikdy nie je na škodu, preto znovu dáme priestor majstrovskej skladbe „Sunflower Field“, no tentoraz v podaní dua CAPRICORNS,  kde od roku 2008 Karol účinkuje spolu s Petrom Jenčíkom. Nový akustický háv dodal miniatúre možno ešte väčší pôvab a sviežosť než originálu z roku 1998.

Spomínal si, že by si rád hral nejaké kvalitné veci s poriadnymi hudobníkmi, nehľadiac na žáner. Naozaj by si bol ochotný po opísaných skúsenostiach s XIBALBOU ísť do niečoho znovu? Mohol by si byť konkrétnejší, aké máš na hudobníkov nároky, čo všetko by museli podstúpiť, aké vysoké by boli s kapelou Tvoje ambície, a pod.?   

V súčasnosti mám na to asi taký pohľad, že kapela by mala byť použiteľná pri rôznych príležitostiach. Nielen zahrať si pre zábavu v pube pre niekoľko verných fanúšikov, ale postaviť sa aj na väčšie pódium. V prípade potreby by mali muzikanti vedieť prispôsobiť sa požiadavke a zahrať trebárs svoj repertoár aj v unplugged podobe. Z toho vyplýva, že by som už zrejme nemal chuť hrať nejaký brutálny death-grind-black-crust v zafajčenom klube a pod. (smiech).

Na záver moja tradičná otázka: Čo by si špeciálne odkázal mladým, začínajúcim žurnalistom a čo napr. hudobníkom, ktorí študujú alebo sa venujú gitare amatérsky? Čoho by sa mali vyvarovať, na čo dávať pozor, čoho sa držať, a pod.?

Novinárom by som odkázal, aby sa predovšetkým venovali gramatike, naučili sa dobre písať slohové práce už na základnej škole, pretože úroveň dnešných žurnalistov nie je bohvieako slávna. A čo sa týka ich hudobného prehľadu, odporúčal by som im počúvať čo najviac muziky a pristupovať k nej objektívne. Samozrejme, ako muzikant som mal výhodu v tom, že som dokázal pristupovať k nahrávkam s konštruktívnou kritikou, nedostatky som vždy vytkol a pozitíva vyzdvihol. Hudobníkom by som mohol povedať asi to, aby boli skromní, nechali si poradiť od skúsenejších, vstrebávali hudbu zo všetkých strán. Nie je dobré zostávať pri jednom žánri alebo neprijímať rady od tých, ktorí si už niečím prešli. Takisto ku každému hudobnému nástroju musí muzikant pristupovať profesionálne, čiže žiadna kapela si po polroku amatérskeho pôsobenia nesmie myslieť, že už niečo dokáže a silou mocou sa derie na pódium. Dôležité je cvičiť, mať hudobný sluch a feeling, spoznať gitaru z každej stránky. No je ťažké konkretizovať, akým smerom sa má ten-ktorý gitarista vydať a čoho sa má vyvarovať.

Ako sme spomínali v prvej časti rozhovoru, čerstvý štyridsiatnik má na konte bohaté skúsenosti a jeho prínos pre tunajšiu scénu je nesmierny. Jeho bývalý kolega z Metal Hammeru, Martin Lukáč, kedysi napísal, že mnoho skupín v Košiciach vzniklo práve na základe vplyvu Xibalby. Do veľkej miery ide o nanajvýš pravdivú informáciu, veď Xibalba v prvej polovici 90. rokov predstavovala fenomén, nezdolnosťou hodný nasledovania. A aj keď hudobníci z Karolovho okolia neboli na stranu frontmana vždy naklonení priaznivo (vadil im najmä jeho perfekcionistický prístup k práci, tlak na zdokonaľovanie ich inštrumentálnych schopností a s nadnesením možno až príliš dominantný prístup), nakoniec po sebe kapela zanechala čosi, čo už raz docenené, úzkou skupinkou ľudí, vyznávajúcich progresívne smery v hudbe, určite bolo.

capricornsPíše sa rok 2011 a Karol Gerba na plné a zaslúžené uznanie širšej verejnosti stále čaká. Nie je vylúčené, že v budúcnosti zasvieti šťastná hviezda aj na tomto, nielen slnečnicovom, poli. Akokoľvek je jeho súčasné pôsobenie v duu CAPRICORNS kontroverzné, zaslúži si veľkú úctu už len minimálne kvôli tomu, že v marci t. r. bez nároku na honorár vystúpilo pred vyše stovkou väzňov v Ústave pre výkon trestu odňatia slobody v Košiciach-Šaci. Vskutku záslužný počin… A to som ešte zabudol na skutočnosť, že Karol mal nedávno možnosť na kratšom slovenskom turné sprevádzať umelkyňu Snovonne. Tak hádam na záver postačí skromné prianie, nech sa Karolovi podarí ešte niekedy dať dohromady kapelu, oživujúcu spomienky na jeho gitarové umenie, ktoré na východnom Slovensku takmer nemá konkurenciu a splnila by túžbu poniektorých fanúšikov vidieť ho v kolektíve nadaných a schopných inštrumentalistov, dávajúcich novú nádej melodickým motívom v súlade s dravosťou a inteligenciou, čerpajúcej zo žriedla velikánov progresívneho Rocku. Nech teda náš sen zostáva živý aj naďalej…

Marek Danko

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *