Klávesista, skladateľ a spevák, vlastným menom John Maurice Archambault, narodený 15. 5. 1959 v Colorado Springs, sa vo svojom živote podieľal na nahrávkach, ktoré sa dajú spočítať na prstoch jednej ruky. Nech už sú jeho pohnútky v tomto smere akékoľvek, ide o materiály nevyčísliteľnej hodnoty (teda iba v prípade, ak ste naladení na tú správnu hudobnú vlnu). Reč je o Johnovi Archovi, prvom spevákovi Fates Warning (FW) a osamelom solitérovi na dnešnej progresívno-rockovej scéne.
Thousands of years, before the dawn of history…
Písať o živote tohto velikána je veľmi obtiažne. Okolo jeho osoby kolujú fámy, legendy, povesti, ale iba máloktorá z nich sa zakladá na pravde. Ide o veľmi záhadného človeka, ktorý svojim hlasom a hudobnými nápadmi v prvej polovici 80. rokov zamotal hlavu nejednému hľadačovi pokladov na americkej heavymetalovej scéne. Presne na vrchole tvorivých síl sa po ňom na 17 rokov zľahla zem. Ticho prerušilo sólové 28-minútové EP z roku 2003 a v súčasnosti to vyzerá, že na jeho ďalší počin si budú musieť fanúšikovia počkať aspoň ďalších 10 rokov (rád by som sa mýlil).
Ako to už v prípade géniov býva, ocenenie nájdu až vtedy, keď sú mŕtvi, odídu do ústrania alebo v najhoršom prípade, ak už ho nepotrebujú. Posledné dve možnosti sa týkajú i Johna. Nie je v mojich silách spočítať pochvalné ódy na renomovaných serveroch (YouTube, Last.fm, Metal Archives, MySpace, ProgArchives, atď.) a tuctoch ďalších obskúrnych fórach, ktoré sa zniesli na adresu prvých 3 albumov Fates Warning. Zároveň však, oplakávanie odchodu charizmatického frontmana od jednej z najprogresívnejších skupín amerického Heavy Metalu v podstate neustalo dodnes. V nasledujúcich riadkoch sa pokúsim ozrejmiť, prečo sa spomínané okolnosti vyvinuli práve takto…
Neprebúdzaj spektrálneho strážcu na hore Bröcken
V roku 1982, po opadnutí prvotnej eufórie z Novej vlny britského Heavy Metalu, sa k slovu začali prepracovávať tiež kapely z amerického kontinentu. Ich sila a význam naplno prepukla o 2 roky neskôr. K spomínaným zoskupeniam patrilo i nádejné teleso s názvom Misfit (nemýliť si s podobným názvom strašidelných punkerov), ktoré po 3 demáčoch vydalo v roku 1984 pod zmeneným erbom Fates Warning debutový kotúč „Night On Bröcken“. Obdivuhodný počin zatiaľ len naznačil potenciál piatich heavymetalových nadšencov a kráčal po viac-menej „železopanenských“ stopách. Dve gitary, vypätý spev, priebojná a hutná rytmika, melodické vyhrávky a razantný zvuk si koledovali o miesto v klasických metalových vitrínach. John Arch bol nesprávne pasovaný za americkú odpoveď na Brucea Dickinsona (Iron Maiden). Obidvaja vokalisti sú na inej technickej úrovni a pohybujú sa v iných výškach a tóninách. Dodnes nemám jasno v tom, prečo k uvedeným porovnávaniam dochádza. Každému muselo pri počúvaní debutu dôjsť, že toto teleso sa vyberie kľukatejšími chodníčkami…
V budúcom roku zaútočila partia na trh s albumom „The Spectre Within“. Hudobne ide o značne komplikovaný materiál, podoprený skvelými inštrumentálnymi výkonmi. Kapela zo seba striasla akékoľvek asociácie s britskými bojovníkmi a vypustila do búrlivého metalového mora originálnu chobotnicu s mnohými chápadlami. Riffy vynikli ostrejšie, zvuk vehementne stvrdol, nápady sa navliekli do zložitejších postupov a prekvapujúcich riešení, ktoré na vtedajšej scéne US Power Metalu pôsobili veľmi čerstvo. Mnohí kritici s odstupom 10 – 15 rokov konštatovali (znovu nesprávne), že týmto albumom sa začali písať dejiny Progresívneho Metalu. Malo ísť o akési pokračovanie Progresívneho Rocku, skĺbené s tvrdým kovovým zvukom a využitím heavymetalových postupov. Každopádne ide o vec názoru, no zo strany kritikov podľa mňa došlo k omylu… Na druhej strane pravdou zostáva, že oproti schopnostiam ostatných hudobníkov sa technika Archovho spevu posunula vpred iba nepatrne. V tom čase však nespokojnosť dával najavo hádam len vedúci spolku, gitarista Jim Matheos. Ostatní čakali, ako sa situácia vyvinie na prelomovom treťom počine…
Ďalší album prišiel na svet s ročným odstupom, keď sa písal letopočet 1986. Majstrovské dielo pod názvom „Awaken The Guardian“ do dnešných dní zostáva jedným z najväčších heavymetalových pokladov a spolu s predošlými albumami tvorí dokonalú trilógiu. Je ťažko opísateľné, akými nápadmi je poslucháč počas 48 minút zasypávaný. Dlhé úvodné rozohrávky, perfektné dávkovanie melodiky, zložité riffy, čarovná atmosféra, obdivuhodné spájanie nápadov do logických kompozičných celkov… Arch spolu s Matheosom vytvorili úžasný skladateľský tandem, navyše John prichádzal s textami, nad ktorými sa človek milujúci literárny žáner „fantasy“ musel rozplývať. Podzemné priestory, kobky, jaskyne, čarodejníci, rôzne druhy mágie, tajuplné bytosti, bosorky, prísni strážcovia tajomstiev, posvätné kamene, artefakty a výpravy do neznámych svetov, to všetko a oveľa viac ponúkala raná tvorba Fates Warning. Kapela dosiahla v roku 1986 svoj vrchol a črtala sa otázka, akým smerom sa posunie. V mantineloch Power Metalu odohrala prakticky všetko, o bravúrnej zručnosti hudobníkov nebolo možné pochybovať. A práve ona sa nakoniec stala pre jej chod povestným jablkom sváru…
K rozkolu došlo zrejme v roku 1987, kedy sa názory na hudobné smerovanie začali trieštiť. Na jednej strane barikády sa ocitol Arch, obvinený z toho, že sa nechcel vokálne vyvíjať a zastával klasickú metalovú cestu. Na druhej strane stál líder kapely Matheos, ktorý sa chcel vydať do inštrumentálne náročného Metalu, ktorý by čerpal vplyvy hlavne z Progresívneho Rocku. Pre tieto účely sa Archov vokál jednoducho nedal využiť, skupina potrebovala v tomto smere speváka s iným hlasovým rozsahom a fondom, schopným plasticky odspievať všeličo a, povedzme si na rovinu, s rockovejším feelingom a emotívnejším citovým zafarbením. Arch situáciu pochopil a v pokoji odišiel svojou cestou. Nikto síce vtedy netušil, že o ňom nebude počuť ďalších 16 rokov, ale kapela musela urobiť drastické rozhodnutie. Do svojich radov povolala 19-ročného Raymonda Walderamu, ktorý do dejín vošiel pod pseudonymom Ray Alder. V roku 1988 sa obnovená zostava prezentovala albumom „No Exit“ a okrem neho sa do dnešných dní pod logom Fates Warning objavilo ešte 6 nosičov („A Pleasant Shade Of Gray“ z roku 1997, obsahujúci jedinú 53-minútovú skladbu, je jedným z najlepších albumov 90. rokov).
Samota býva krutá, no niekedy sa jej nedá vyhnúť
Na tomto mieste by som rád nasýtil čitateľov obšírnymi informáciami o živote Johna Archa v 90. rokoch, no zjavne ide o úlohu nad moje sily. 
Vyplýva to zo skutočnosti, že spevák sa z hudobnej scény dobrovoľne vytratil. Nezaložil si kapelu, žiadny projekt, ani sa nevydal na sólovú dráhu. Jednoducho zatvoril za minulosťou dvere, našiel si civilné zamestnanie, oženil sa a namiesto kapely si založil rodinu. Z času na čas si na neho novinári spomenuli, vyspovedali ho, pýtali sa ho na veci súvisiace s jeho životom a názormi na tvorbu bývalej kapely. V jednom rozhovore mu položili otázku, čo vraví na album FW z roku 1994, „Inside Out“. Na moje počudovanie sa vyjadril pochvalne, vyzdvihol kvality nového speváka a hudobné nápady skúseného skladateľa Jima Matheosa. Z toho by sa zo súčasného pohľadu dalo usudzovať, že John si v priebehu deviatej dekády na spev a tvorbu hudby v duchu moderného Progresívneho Rocku vytvoril pozitívny, i keď na druhej strane rezervovaný vzťah. Prekvapujúce je to i z uhla pohľadu na jeho hudobné nápady z 80. rokov, nesúce sa v znamení čistokrvného amerického Power Metalu. S nimi sa FW na domácom bitevnom poli plnom dravcov v rokoch 1985 – 1986 etablovali ako nenapodobiteľná superkapela. John po odchode z nej nezostal sám, no bez hudby sa musel cítiť dosť nesvoj. Pracoval v istej spoločnosti, ktorá sa zaoberala výrobou nábytku a bytových doplnkov, no jeho skutočný potenciál zostával každým dňom opomínaný a nevyužitý.
Návrat na Olymp
Vo chvíľach, kedy sa začínalo 21. storočie, zrejme nikto netušil, že bývalý vokalista Fates Warning plánuje comeback na scénu. 
Najprv si v roku 2002 vyskúšal úlohu hosťa na koncertoch americkej progresívnej veličiny Dream Theater (ktorá sa na prvé tri albumy FW v začiatkoch nepriamo odvolávala). Najdôležitejšiu úlohu pri tejto kooperácii mal bubeník Mike Portnoy, zodpovedný v minulosti i dnes za viaceré vydarené spojenia. Netrvalo dlho a Mike sa rozhodol službu Johnovi oplatiť. Do sprievodnej kapely Johna Archa chýbali už len dvaja členovia. Post gitaristu nezaujal nikto iný ako sám Jim Matheos, bývalý Johnov parťák z „golden eighties“ a basgitaru si na krk zavesil vynikajúci Joey Vera (ex-Armored Saint). Štúdiové práce na 28-minútovom minialbume „A Twist of Fate“ (Zvrat osudu) sa mohli začať. Na finálnu verziu sa dostali len 2 skladby, no ich minutáž (12 a 16 minút) musela všetkých nedočkavých priaznivcov „božského“ hlasu navnadiť na výnimočný poslucháčsky zážitok. A výsledok stál naozaj za to…
Prvá skladba “Relentless” je už podľa názvu neutíchajúcim pulzovaním nezlomného stroja. Rozbieha sa pomaly, no potom nastupujú riffy ako z novodobej progresívnej učebnice. Bývalí spoluhráči Matheos a Arch po 17 rokoch od vydania “Awaken The Guardian“, našli znovu starý recept. Štvorčlennú zostavu fenomenálnych hudobníkov doplnil aj huslista Andy Happel (počuť aj klávesy, tie mal zrejme na starosti sám Pán Spevák). Arch prakticky počas celého albumu spieva bez prestania hlasom, ktorý sa takmer vôbec nezmenil a Matheos mu neuveriteľne sekunduje nápaditými riffmi. Je tu cítiť čosi z prvých 3 albumov FW, no prevedenie je výsostne moderné. Po 7 minútach kapela nakrátko utícha do lyrickej pasáže. Ďalšia časť je rovnako melodická ako predošlá. Pomalý je i záver a podobá sa úvodu.
Druhá skladba “Cheyenne” začína tvrdým nástupom, ktorý sa po chvíli zlomí do jemného vybrnkávania. Názov kompozície odkazuje na Johnov nepatrný indiánsky pôvod, ktorý pre neho samotného má veľký význam. Podľa môjho odhadu text pojednáva o spomienkach Indiána na staré časy prežité v prérii (sugestívna veta „I`ve been living in the past“ mi vždy naženie husiu kožu). K slovu sa dostanú husľové tóny Andyho Happela, ktoré mi chtiac-nechtiac vždy pripomenú legendárnu americkú formáciu Kansas, ktorá v 70. rokoch vydala 6 vynikajúcich albumov a ich ozdobou bol práve zvuk huslí. Po 5 minútach uvedú modulované zvuky druhú tretinu s ťažkými riffmi, typickými skôr pre heavymetalovú úderku (to sú tie korene). Posledná tretina začína hlasom z televízie, po ktorom Arch spieva melódiu bez textu. Finále patrí Andymu Happelovi a jeho husliam, no a samozrejme nešlo by to bez zopakovania úvodného motívu. Treba povedať, že takýto návrat nikto nečakal. Hudba bohato naplnená nápadmi, zmenami, energiou a melodikou. Myslím, že každý Johnov priaznivec musel nejakú tú slzičku vyroniť, pretože išlo o zjavenie z čistého neba. Kult, aký po sebe zanechal, je obdivuhodný. Po 17 rokoch mlčania by sa zdalo, že ľudia zabudli.. no nestalo sa. Minialbum „A Twist of Fate“ je vďaka neprestajným zmenám počúvateľný donekonečna a stále je v ňom čosi ukryté. Úchvatné dielko pre fanúšikov moderne znejúceho, no stále poctivého Progresívneho Rocku, v ktorom sú citeľné hlavne odkazy na tri predošlé dekády.
Ancient races` tears are flowing like a river to the sea… where sacred river ran, white deer had roamed the land, brilliant twilight in our dreams…
Ako som naznačoval v úvodných riadkoch, je možné, že na ďalší počin Johna Archa si fanúšikovia budú musieť počkať 10 rokov. Jeho osobnosť v súčasnosti nejaví známky aktivity, aj keď človek nikdy nevie (obzvlášť ak ide o občana Slovenskej republiky). Každopádne by to bolo obrovské prekvapenie… treba však mať na pamäti, že John Arch vždy patril medzi nevšedných a nevyspytateľných umelcov, akých hudobná scéna veľmi potrebuje. Bez podobných zjavov by totiž nebola kompletná. V podstate sa objekt nášho záujmu nedá zaradiť ani do rockovej, ani metalovej škatuľky, pretože si z obidvoch štýlov vybral esenciu nápadov, melodických postupov, zložitých riffov, neobyčajných zvratov a podmanivej atmosféry.
Odkazy:
1 komentár k článku
vauuu … skvelý zvuk – skvelý hlas – skvelý článok
Vyjadrite sa: