0

IAMX – forever back in my head

…z tvorivého ticha ozývam sa opäť k svetlu…

Tento článok je napísaný s istým časovým odchýlením, ono človek potrebuje vstrebať aj to ťažko stráviteľné, hlboko zasahujúce a úžasne smutné zároveň. Aj tak by sa dala charakterizovať hudba jedného, môjmu pomaly a nepravidelne bijúcemu srdcu blízka.

Len raz za čas príde taký koncert, na ktorý čakáte, na ktorý sa tešíte s neuveriteľným chvením až tam niekde. Ten, ktorý už máte dávno v hlave, ktorý si už dávno predstavujete, že stojíte tam niekde vpredu, v strede, to je jedno kde, s otvorenými (či zatvorenými) očami vnímajúc aj ten najjemnejší záchvev hudby. Jednoducho ten koncert, ktorý si myslíte, že zažijete raz za život. Lebo tú hudbu poznáte, lebo sa vám páči, ba čo viac, ste ňou doslova posadnutí. Aj ja mám takúto jednu zlobu v sebe, a všetky tieto momenty hore opísané sa mi už stali. V piatok 22. októbra totiž v pražskej Meet factory vystúpil jeden kontroverzný človek a v tomto smere mu sekundujúca celá kapela. IAMX, zoskupenie vedené nemálo charizmatickým a nervy drásajúcim spevákom Chrisom Cornerom v potemnelej atmosfére, kde stoličky visia na stropoch a dym nie je len otázkou nedostatočného vetrania, uniesli dav z koncepcie časopriestoru.

Ako vznikajú vynikajúco šialené hudobné experimenty? Spomínaný Chris Corner, bývalý člen ďalšej zaujímavej kapely s názvom Sneaker Pimps hrajúcej príjemne iritujúci trip hop, sa rozhodol, že si vytvorí vlastný projekt. Čo-to pobral z ešte nevzniknutého albumu a IAMX bol na svete. Vytvoril si vlastný hudobný svet, ktorého definícia je natoľko zložitá, že aj škatuliek je málo. Ťažká melanchólia sa striedavo mení vo výkriky duše, hnev, rezignáciu, pokoj, odstrčenie spoločnosti jednotlivcom a naopak. Chris Corner je ako harlekýn modernej doby v maske skutočného sveta, kde všetko je jedna veľká „parade“. Kde sa človek skrýva a hľadí v ústrety metaforám, a niekde tam v pozadí sa mu vysmieva krutá pravda. To všetko v sebe skrýva jeden nevysoký, no neprehliadnuteľný chlapec. A práve taká je aj jeho hudba, komorná no bez nároku na ignoráciu.

Ale teraz späť ku koncertu. Desiata hodina večerná sa ukázala tou správnou: atmosférou, mierou alkoholického opojenia aj poklesom vonkajších v tej dobe nepríjemne nočných teplôt. Z dymovej clony vyšiel suverénne nie práve pri zmysloch, no predsa nefalšovaný pionier svojej doby. Oblečený v kostýme ušitom z pokrivenej reality spolu s kapelou začal koncert trochu netradične, novými skladbami. Šok bol asi jeden z mnohých pocitov vtedy zaznamenaných, človek si tak akosi nevedel poskladať, kam sa táto hudba dá ďalej posunúť, keď už je aj tak dosť „na hrane“. A ona sa skutočne posunúť dá, len treba viac rytmiky v štýle pochodu na hlavnom námestí, viac spevu v štýle smrteľných kŕčov, viac bolesti, viac smútku, žien a nepochopených záchvevov duše. Je zaujímavé ako je každý jeho (ich) album iný a pritom je to tak svojský zvuk, že človek si ho zaradí takmer okamžite. A verím tomu, že dve hodiny vtedy stratili pojem o čase rovnako ako tá hŕstka stratených duší pod pódiom. Ja som sa stratila hneď niekoľkokrát, no najviac asi pri pesničke „I am terrified“. Pretože najlepšia hudba je aj tak tá, pri ktorej sa plače.

foto: last.fm, nineteen95.com

Katka Vavreková

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *