0

Highlighty prvého dňa Colours of Ostrava 2010, alebo čo zaujalo ucho na prvé počutie

Festival Colours of Ostrava bol pre mňa festivalom nepoznaných svetov, nepoznaných interpretov, zákutí hudobného neba i pekla, kde kapely stúpali k výšinám aj padali pozdĺž steny nezáujmu. Kdesi uprostred nich, v spleti stageov a ministageov stojím ja, divák, poslucháč, neznalec skupín a ich hudby, čakajúci na prvý zvuk, prvé zaznenie gitár a bicích nástrojov. Vo vytržení z neočakávania a zároveň tichého nepokoja z vopred nepredstaviteľného sa staviam pred prvé pódium a čakám… Takýchto čakaní bolo za pár dní viacero, veď festival je o prelínaní kvantity a kvality, a Colours of Ostrava vo svoj prvý deň pripravil niekoľko (aspoň pre mňa) príťažlivých hudobných prekvapení.

Keď punk nie je len o štyroch akordoch

O opaku tohto nie príliš príťažlivého prívlastku punkovej hudby ma presvedčili členovia kapely Visací zámek, ktorý rozprúdili podvečernú atmosféru OKD Czech stage. Na šiestu hodinu večernú tak prišlo príjemné naštartovanie hudobných a iných (hlavne pivných) nálad, čo k punku už tak nejako neodmysliteľne patrí. A to napriek tomu, že poniektorí členovia už nie sú práve z tých najmladších. V čom bol ale Visací zámek iný ako ostatné kapely? Asi v tom, že nebol jednoznačný, nebol monotónny, texty mali občas temné, občas satirické a občas absolútne nelogické texty, no zato s chytľavými refrénmi. Treba tiež vyzdvihnúť výbornú prácu s publikom, vtipné glosy popretkávané príbehmi z „mladých čias“, čo dávalo vystúpeniu nadväznosť a zároveň ste nemali pocit, že kapela tam nie je len preto, aby odohrala to, čo musí. Celé vystúpenie navyše bolo zavŕšené samozvanou punkovou hymnou „ Známka punku“, ktorá satiricky hodnotí absolútnosť fanatizmu mladých voči tomuto štýlu.

Charlie straight a nefalšovaná radosť

Táto mladá, ešte rozvíjajúca sa, no hudobne výborne znejúca kapela ukázala to, čo niektoré kapely postrádajú, a to nefalšovanú radosť z hudby. Festival Colours im poskytol výborný hrací čas okolo deviatej hodiny večernej a mladí chalani na čele s charizmatickým spevákom Albertom predviedli seba v tom najlepšom svetle. Skvelý zvuk, výborné vokály a jemné klavírne prechody len umocňovali atmosféru teplého letného večera. Kapela s ľahkosťou presvišťala svojím hracím časom a vykúzlila neobyčajné vystúpenie za značných ovácií zo strany publika. Pomalé songy striedali rýchlejšie party a Charlie straight dokázali, že aj mladá kapela dokáže vzbudiť záujem publika. Na svedomí to mala aj dobrá komunikácia s divákmi, keď spevák a gitarista Albert poslal poďakovanie „aj tým vzadu“ a leteckou poštou venoval davu niekoľko ruží. Na záver ako bodka zaznela skladba „Shall we have a baby“ za výdatnej pomoci publika v znamení zborového spevu, čo spevák využil ako príležitosť na hodenie sa do davu. Po tomto vystúpení tak nezostávalo nič iné len úsmev na tvári.

Porcupine tree ako vrchol podpovrchovej hudby

Tak a dostávam sa k samému záveru prvého dňa, pre mňa jednoznačne absolútny vrchol (možno aj celého festivalu). Na scénu vstupuje spevák Steven Wilson s typicky bosými nohami a vlasmi zakrývajúcimi celú tvár. Takto nejako začalo vystúpenie Porcupine tree, kapely ovenčenej nálepkami psychedelického a progresívneho rocku. A skutočne tomu tak bolo. To, že sa Vám dostane ich hudba pod kožu je nepopierateľný fakt, aspoň v mojom prípade. Je to silná hudba, silne emotívna, s nutkaním nechať sa unášať jej hlbokými tóninami a depresívnou krásou. Jemné nuansy naznačujúce nepokoj, ako keby niečo zlé číhalo okolo vo vzduchu a vy sa z toho nemôžete vymaniť. Len stojíte a sledujete ten tok emócii vychádzajúcich z večne plynúcej melódie. Prelínanie jemných partov akustickej gitary v zapätí vystriedanej tvrdšími prechodmi doplnenej o elektronický aspekt a to všetko umocnené príznačnou video projekciou. To všetko vytváralo atmosféru iného sveta, temného no zároveň krásneho, s nutkaním ponoriť sa do hĺbok nepoznaného. Nútilo Vás to stáť tam s úžasom a nespustiť ani na chvíľu Vaše zmysly z pozoru. V momentoch posledných tónov neostávalo nič iné len pomaly sa pobrať preč, s pocitom nejasnosti, či zážitok práve prežitý bol pozitívny alebo negatívny. Vedeli ste len, že bol iný, intenzívny a nezabudnuteľný.

Toľko priniesol prvý deň Colours of Ostrava, radostné aj smutne krásne melódie, občas neznesiteľné teplo, veľa hudby a veľa kvalitných interpretov. A tak neostávalo nič iné, len s nadšením čakať na nasledujúce dni.

Katka Vavreková

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *