0

Festival Zlej Hudby

Mnohé mestá a dediny sa môžu pochváliť, že na Štefana sa na ich území konajú skvelé zábavy, kde najlepší DJ „Púštač“ dáva jeden hit za druhým. V Prešove sa ale rozhodli ísť iným smerom, a tak sa tam už po deviaty krát konal festival. A to nie hoci aký, ale jedinečný Festival Zlej Hudby.

Chlapci z Chiki Liki Tu-A spolu s kamarátmi opäť po roku zorganizovali tento sviatok zábavy a hudby, a už pred šiestou pred prešovským Véčkom postávali ľudia a čakali, kedy to vypukne. Pár minút po siedmej sa dvere otvorili a dav pomaly plynul po schodoch hore k sále. S úsmevom na tvári a s pivom v ruke, taký bol pohľad na priemerného návštevníka tohto festivalu.

Pár chvíľ po ôsmej sa z ničoho nič na pódiu objavil Dzigy Džábur, spolu so svojím Black Revolution Band-om, a festival bol otvorený. A začali z ostra. Hneď prvá bola skladba o tom prečo je dobré nemať frajerku. Krásne na nej je okrem zaujímavých zistení i to, že sa jedná o skladbu na pokračovanie a každý rok sa dozvedáme nové a nové veci. Dzigy a jeho africká kumpánia pokračovali vo svojom reggae tvrdo ďalej, kým neprišla asi štvrtá vec a bol koniec. Boli krátky, no úžasný a ľudia tlieskali ako o dušu.

Nasledoval krátky medziprogram, kde bol návštevníkom predstavený nedávno rozmrazený praveký človek, ktorý všetkým ukázal akou silou disponuje, keď nakoniec dal nad hlavu minimálne „tonovú“ činku s polystyrénovými závažiami.

A po pravekom človeku doklusali na pódium vo svojich širákoch Hudci Prérie, ktorí sa už nevedeli dočkať, kedy naplnenému Véčku odprezentujú svoje skvelé country. Odviedli skvelú robotu a záverečný bonus tiež potešil. Všetci si totiž mohli vypočuť nie len megahit Láska moja de si?, ale aj „stručnú“ históriu tejto skladby.

Po búrlivom potlesku boli opäť všetci svedkami obrovskej sily pravekého človeka, keď holými rukami lámal „platinové“ dosky, najprv iba jednu a potom rovno dve.

A aby ľuďom nebola zima, tak na pódium vystúpili slnečný Windsurfers. Zahrali síce iba jednu inštrumentálku kalifornského typu, no aj tá zahriala.

Pomaly nastal čas na zahraničného hosťa, a tým bola „česká“ kapela, ktorej meno si bohužiaľ nepamätám, lebo pozostávalo asi z 15 krstných mien, ktoré by nezopakoval ani dotyčný, ktorý to tam na mieste vyslovil. Táto partička si do Prešova priviezla hity elvisovskej éry, takže publikum si trocha zatwistovalo. Nevidel som jedného, ktorému by sa to nepáčilo. Fakt kvalitka.

No „český“ headliner nás ešte len čakal. Po ukážke sily pravekého človeka, ktorý holými rukami roztrhal prvý diel knihy Angelika, a po tom, čo sa nastúpila prešovská doprovodná kapela, vyšiel na pódium za veľkého potlesku rodák z Benešova Jirka. Jeho popové vypaľovačky nútili k tancu už aj tak dosť zničené (no šťastné) publikum. Ľudia jasali a Jirka si to užíval. Ďalší z nezabudnuteľných momentov skvelého večera.

Ako som už spomínal, publikum malo už niečo za sebou, no čakala ho ešte jedna obrovská smršť. A to metalový hurikán pod menom Antracit. Ich dunivé gitary a monštrózne bicie dali poriadne zabrať ušným bubienkom a nakoniec aj hlasivkám, keď všetci spolu spievali hymnu všetkých metalistov Poďme všetci.

Mohlo sa zdať, že festivalu je koniec, ale opak bol pravdou. Všetkých čakalo ešte vystúpenie skupiny, ktorá v rámci svojho európskeho turné zavítala iba do Prešova. Jednalo sa o združenie Tri Murare z Haagu. Neviem, či som už videl dvojmo, alebo ich fakt na pódiu bolo až šesť, no toto spevácke zoskupenie potvrdilo svoje kvality a bolo krásnou bodkou veľmi vydareného 9. ročníka Festivalu Zlej Hudby. Už sa všetci tešíme na ročník s okrúhlim číslom desať.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *