Slovenská rocková legenda poctila svojou prítomnosťou Košice tretí rok za sebou. Prvýkrát sa prezentovala v divadle Tália v jeseni 2007, druhá návšteva nasledovala na jar 2008 v akomsi starom kine a po roku sa kapela objavila 21. 4. v GeS klube. Predošlé dve vystúpenia som si nechal ujsť, ale teraz som už nezaváhal. Sadol som si decentne do štvrtého radu a vyčkával. V hlave som mal ešte čerstvo uložené spomienky na koncert Collegium Musicum spred 3 týždňov a radšej nebudem nikoho napínať: Fermata ho neprekonala. O to však hudobníkom na pódiu ani nešlo a jedným slovom by som tento dnešný večer mohol vystihnúť slovom pohoda. Na javisku i v hľadisku. Nechýbala moja tradičná koncertná pomôcka, vata v ušiach, ktorá perfektne tlmí a filtruje zvuk.
Dojmy z koncertu píšem v podstate až druhý deň po ňom, a poradie skladieb preto nebude presné. Intro tvorilo švitorenie vtákov ako tomu je na DVD Live v klube Za zrkadlom, takže mohla nasledovať jedine skladba For Huascaran. Kapelu samotnú som mal možnosť počuť iba z jej prvých dvoch albumov, Fermáta (1974) a Pieseň z hôľ (1975), pred asi 11 rokmi. Ich hudba ma nechytila, musím sa priznať. Dal som jej šancu až dnes a myslím, že sa to oplatilo. Ako som sa dozvedel z vynikajúcej českej stránky progboard, For Huascaran nie je vernou albumovou verziou, ale 9-minútový výcuc celej platne Huascaran (1977) a jej nosných motívov. Každopádne je to pre kapelu najlepší úvod, hoci začínať s dlhou kompozíciou si vyžaduje odvahu. Počas večera došlo na polovicu albumu X (1999) a napriek tomu, že ide o pomerne čerstvý materiál, vyzeralo to, akoby pochádzal zo zlatej „sedemdesiatkovej“ éry. Ako druhá skladba koncertu odznela Full Power z X-ka, po nej sa zhostil úlohy konferenciéra sám Pán Basgitarista. Predstavil nám dobre známu zostavu, čiže Igora Skovaya (bicie), Petra Preložníka (klávesy), seba samého, teda Fedora Freša a hlavu, dušu i telo kapely, Fera Grigláka (gitara). Spev neobstarával nikto, no každému bolo jasné, že nebude potrebné počas skladieb otvárať ústa. Namiesto toho spievala Griglákova gitara. Bolo ho počuť vždy a z každej strany, jednoducho všade. Riffy, vyhrávky, sprievody a samotné sóla vychádzali z veľavravnej zelenej „LesPaulky“ (v niektorých kompozíciách si zavesil na krk „pageovskú“ červenožltej farby) akoby samé od seba. Virtuóz každým svalom a nervom, a zároveň vzor pre generácie gitaristov, ktorí prišli po ňom od 80. rokov dodnes. Jeho melodické cítenie je dosť ojedinelé, aspoň podľa mňa. Odkiaľ pramení? Ťažko povedať, každopádne melodika tvorí v hudbe Fermaty podstatnú časť. Škoda, že je viac uznávenejšia v Čechách aľebo Maďarsku, než u nás. Pripomína mi to situáciu z bežného života. Rovnaký pocit určite majú aj ľudia z nášho okolia, ktorých stretávame každý deň a nedokážeme im prejaviť spolupatričnosť. Ak áno, spravidla býva neskoro. Dá sa s tým niečo robiť?
Tieto pocity ma počas koncertu nanešťastie trápili, pretože ich momentálne prežívam tiež v súkromnom (ako inak citovom) živote a neviem ich nijako vyriešiť. Cítim sa bezmocne a hoci by som o tom nemal písať, povedal som si, že opíšem všetky pocity počas vystúpenia a tieto k nim patria tiež. Pokiaľ na koncerte Collegium Musicum žiarili hlavne Varga s Valihorom, a Griglák s Frešom im „iba“ zdatne sekundovali, tentoraz sa ich tandem vznášal v neuveriteľných výškach. Ako tretiu skladbu Pán Basgitarista uviedol You and Me z albumu Next (2005), no vzápätí sa opravil a skupina spustila City. Ďalšie poradie už zaručiť nemôžem, skúsim aspoň približne. Hrala sa vec z albumu Real Time (1994) s názvom Love Time, po nej zazneli ešte 2 kusy z X – vynikajúca Perpetum IV a tuším že Part I. Prvý blok uzavrela skladba Da Gama z legendárnej Bielej planéty (1980) a potom páni odišli do šatne posilniť sa chlebíčkami (Frešo ich vraj mal spočítané – bolo ich 42). Cez prestávku ma prekvapil veľký počet mladých ľudí, ktorí v 70. rokoch neboli na svete, samozrejme ani ja nie, ale bolo to veľmi potešujúce. Asi po 15–20 minútach začal na pódiu druhý blok, ktorý odštartovali 2 pre mňa úplne neznáme, no pritom strhujúce veci. Ospravedlňujem sa, ale pán konferenciér ich neuviedol, čo je ľúto i mne. Stále som sa čudoval, ako nové pecky zapadajú medzi nestarnúce klasiky. „Frontman“ sa ozval až pred desiatou skladbou v poradí, aby napravil faux-pas z prvej polovice – teraz prišla na rad You and Me. Kontakt s publikom bol veľmi bezprostredný, na otázku kde kapela v Košiciach ešte nehrala sa ozval výkrik „amfiteáter“, sprevádzaný hlasným smiechom. Pán Frešo si pred jednou skladbou musel vyfúkať nos do vreckovky, ktorú mu priniesol pohotový technik a následne ju vopchal medzi prsty ako kúzelník, čo vyvolalo u publika aplauz. Dozvedeli sme sa, že i on sám je Košičanom, pretože tu v rokoch 1949–1951 krátky čas býval, presnejšie na Gottwaldovej ulici (ako sa volá teraz, netuším). Keď začal uvádzať ďalšiu kompozíciu z albumu X, Rendez Vous, stihol dodať, že pre nich je to veľmi nemoderná skladba, pretože oni už nerandia. Ako inak, nasledovala ďalšia vec z X-ky s názvom Genuine. Pri ohlásení posledného čísla Viňa del Mar zo starých časov Generation (1981) sa z publika ozvalo „veď noc je ešte mladá“, načo Frešo pohotovo zareagoval „tak choďte niekam na diskotéku“. Pri spomínanej skladbe padali nadšením posledné hlavy divákov. „Latinsko-americká búrka“, ako ju niekto výstižne nazval, predstavovala skutočný vrchol večera a trvala zhruba 12 minút. To, čo v nej Griglák a spol. predviedli, je improvizačným majstrovstvom a nedoceneným umením. Virtuozita jazzu sa spojila s rockovou dravosťou do nepochopiteľného výsledku. Našťastie mal počas celého koncertu rock navrch, pretože sa hralo dosť ostro. Po odohratí poslednej šťastnej trinástky sa kapela naoko rozlúčila a odišla do zákulisia. Netrvalo dlho a za výdatného aplauzu sa páni vrátili späť, aby pridali svoj najslávnejší „hit“ Spomienka na Amsterdam z albumu Simile (1991), na ktorom sa z Fermáty stala Fermata. Pamätám sa, že práve ona tvorila jeden z podmazov v kedysi známych reláciách na prešovskom rádiu Flash, Rockparáde a Rockpárty. Po nej prišiel koniec a vstup do studenej nočnej reality. Celou dlhou cestou domov mi v hlave znela Viňa del Mar. Myslím, že tam zostane veľmi dlho. Je to asi klišé, ktorému sa neubránim, no v mojom prípade je smutným faktom, že umenie mi zvykne priniesť v živote najviac radosti a v podstate i najkrajšie zážitky.

• Fermata – For Huascaran
• Fermata – Spomienky na Amsterdam