1

Fermata naživo v GeS klube

Slovenská rocková legenda poctila svojou prítomnosťou Košice tretí rok za sebou. Prvýkrát sa prezentovala v divadle Tália v jeseni 2007, druhá návšteva nasledovala na jar 2008 v akomsi starom kine a po roku sa kapela objavila 21. 4. v GeS klube. Predošlé dve vystúpenia som si nechal ujsť, ale teraz som už nezaváhal. Sadol som si decentne do štvrtého radu a vyčkával. V hlave som mal ešte čerstvo uložené spomienky na koncert Collegium Musicum spred 3 týždňov a radšej nebudem nikoho napínať: Fermata ho neprekonala. O to však hudobníkom na pódiu ani nešlo a jedným slovom by som tento dnešný večer mohol vystihnúť slovom pohoda. Na javisku i v hľadisku. Nechýbala moja tradičná koncertná pomôcka, vata v ušiach, ktorá perfektne tlmí a filtruje zvuk.
Dojmy z koncertu píšem v podstate až druhý deň po ňom, a poradie skladieb preto nebude presné. Intro tvorilo švitorenie vtákov ako tomu je na DVD Live v klube Za zrkadlom, takže mohla nasledovať jedine skladba For Huascaran. Kapelu samotnú som mal možnosť počuť iba z jej prvých dvoch albumov, Fermáta (1974) a Pieseň z hôľ (1975), pred asi 11 rokmi. Ich hudba ma nechytila, musím sa priznať. Dal som jej šancu až dnes a myslím, že sa to oplatilo. Ako som sa dozvedel z vynikajúcej českej stránky progboard, For Huascaran nie je vernou albumovou verziou, ale 9-minútový výcuc celej platne Huascaran (1977) a jej nosných motívov. Každopádne je to pre kapelu najlepší úvod, hoci začínať s dlhou kompozíciou si vyžaduje odvahu. Počas večera došlo na polovicu albumu X (1999) a napriek tomu, že ide o pomerne čerstvý materiál, vyzeralo to, akoby pochádzal zo zlatej „sedemdesiatkovej“ éry. Ako druhá skladba koncertu odznela Full Power z X-ka, po nej sa zhostil úlohy konferenciéra sám Pán Basgitarista. Predstavil nám dobre známu zostavu, čiže Igora Skovaya (bicie), Petra Preložníka (klávesy), seba samého, teda Fedora Freša a hlavu, dušu i telo kapely, Fera Grigláka (gitara). Spev neobstarával nikto, no každému bolo jasné, že nebude potrebné počas skladieb otvárať ústa. Namiesto toho spievala Griglákova gitara. Bolo ho počuť vždy a z každej strany, jednoducho všade. Riffy, vyhrávky, sprievody a samotné sóla vychádzali z veľavravnej zelenej „LesPaulky“ (v niektorých kompozíciách si zavesil na krk „pageovskú“ červenožltej farby) akoby samé od seba. Virtuóz každým svalom a nervom, a zároveň vzor pre generácie gitaristov, ktorí prišli po ňom od 80. rokov dodnes. Jeho melodické cítenie je dosť ojedinelé, aspoň podľa mňa. Odkiaľ pramení? Ťažko povedať, každopádne melodika tvorí v hudbe Fermaty podstatnú časť. Škoda, že je viac uznávenejšia v Čechách aľebo Maďarsku, než u nás. Pripomína mi to situáciu z bežného života. Rovnaký pocit určite majú aj ľudia z nášho okolia, ktorých stretávame každý deň a nedokážeme im prejaviť spolupatričnosť. Ak áno, spravidla býva neskoro. Dá sa s tým niečo robiť?
Tieto pocity ma počas koncertu nanešťastie trápili, pretože ich momentálne prežívam tiež v súkromnom (ako inak citovom) živote a neviem ich nijako vyriešiť. Cítim sa bezmocne a hoci by som o tom nemal písať, povedal som si, že opíšem všetky pocity počas vystúpenia a tieto k nim patria tiež. Pokiaľ na koncerte Collegium Musicum žiarili hlavne Varga s Valihorom, a Griglák s Frešom im „iba“ zdatne sekundovali, tentoraz sa ich tandem vznášal v neuveriteľných výškach. Ako tretiu skladbu Pán Basgitarista uviedol You and Me z albumu Next (2005), no vzápätí sa opravil a skupina spustila City. Ďalšie poradie už zaručiť nemôžem, skúsim aspoň približne. Hrala sa vec z albumu Real Time (1994) s názvom Love Time, po nej zazneli ešte 2 kusy z X – vynikajúca Perpetum IV a tuším že Part I. Prvý blok uzavrela skladba Da Gama z legendárnej Bielej planéty (1980) a potom páni odišli do šatne posilniť sa chlebíčkami (Frešo ich vraj mal spočítané – bolo ich 42). Cez prestávku ma prekvapil veľký počet mladých ľudí, ktorí v 70. rokoch neboli na svete, samozrejme ani ja nie, ale bolo to veľmi potešujúce. Asi po 15–20 minútach začal na pódiu druhý blok, ktorý odštartovali 2 pre mňa úplne neznáme, no pritom strhujúce veci. Ospravedlňujem sa, ale pán konferenciér ich neuviedol, čo je ľúto i mne. Stále som sa čudoval, ako nové pecky zapadajú medzi nestarnúce klasiky. „Frontman“ sa ozval až pred desiatou skladbou v poradí, aby napravil faux-pas z prvej polovice – teraz prišla na rad You and Me. Kontakt s publikom bol veľmi bezprostredný, na otázku kde kapela v Košiciach ešte nehrala sa ozval výkrik „amfiteáter“, sprevádzaný hlasným smiechom. Pán Frešo si pred jednou skladbou musel vyfúkať nos do vreckovky, ktorú mu priniesol pohotový technik a následne ju vopchal medzi prsty ako kúzelník, čo vyvolalo u publika aplauz. Dozvedeli sme sa, že i on sám je Košičanom, pretože tu v rokoch 1949–1951 krátky čas býval, presnejšie na Gottwaldovej ulici (ako sa volá teraz, netuším). Keď začal uvádzať ďalšiu kompozíciu z albumu X, Rendez Vous, stihol dodať, že pre nich je to veľmi nemoderná skladba, pretože oni už nerandia. Ako inak, nasledovala ďalšia vec z X-ky s názvom Genuine. Pri ohlásení posledného čísla Viňa del Mar zo starých časov Generation (1981) sa z publika ozvalo „veď noc je ešte mladá“, načo Frešo pohotovo zareagoval „tak choďte niekam na diskotéku“. Pri spomínanej skladbe padali nadšením posledné hlavy divákov. „Latinsko-americká búrka“, ako ju niekto výstižne nazval, predstavovala skutočný vrchol večera a trvala zhruba 12 minút. To, čo v nej Griglák a spol. predviedli, je improvizačným majstrovstvom a nedoceneným umením. Virtuozita jazzu sa spojila s rockovou dravosťou do nepochopiteľného výsledku. Našťastie mal počas celého koncertu rock navrch, pretože sa hralo dosť ostro. Po odohratí poslednej šťastnej trinástky sa kapela naoko rozlúčila a odišla do zákulisia. Netrvalo dlho a za výdatného aplauzu sa páni vrátili späť, aby pridali svoj najslávnejší „hit“ Spomienka na Amsterdam z albumu Simile (1991), na ktorom sa z Fermáty stala Fermata. Pamätám sa, že práve ona tvorila jeden z podmazov v kedysi známych reláciách na prešovskom rádiu Flash, Rockparáde a Rockpárty. Po nej prišiel koniec a vstup do studenej nočnej reality. Celou dlhou cestou domov mi v hlave znela Viňa del Mar. Myslím, že tam zostane veľmi dlho. Je to asi klišé, ktorému sa neubránim, no v mojom prípade je smutným faktom, že umenie mi zvykne priniesť v živote najviac radosti a v podstate i najkrajšie zážitky.

P.S. nemá cenu zmieňovať sa o Frešovej úchvatnej trsátkovej technike , to už je rovnaká samozrejmosť ako červení prezidenti na bratislavskom hrade…

Marek Danko

One Comment

  1. Vynikajúci článok. Aj keď Fermata nieje pre mňa až tak milovaná ako Collegium Musicum, obdivujem ich. Rád by som si ich pozrel. Kde hrá Fedor a Griglák = kvalita.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *