“Bol kameňom, stojacim uprostred rieky - voda, ktorá ho obmývala, s ním nepohla a nezanechala na ňom žiadne stopy”

Nepamätám si presne, kto uvedený citát na Dežovu adresu vyriekol, ale tie slová mi utkveli v pamäti nenávratne. Myslím, že nikto by jeho hudobnú tvorbu a dušu neopísal lepšie. Takmer nič ňou nepohlo, vonkajšie vplyvy sa o ňu len obtreli a dívala sa stále do seba. Pramenilo to z jej introvertnosti, ktorú možno ani sám Dežo počas svojho života nepreskúmal celú. Objavil metafyzickú podstatu hudby a dokázal, že nezáleží na tom, z akej krajiny človek pochádza. Prišiel, urobil všetko, čo mal na jazyku… a v tichosti odišiel.

Dežo sa narodil 4. 10. 1947 a už v ranom detstve sa naučil písať a čítať. Rodina bývala na periférii Bratislavy.  K hudbe ho viedla matka Elena, ktorá hrala na klavíri. Jej syn sa rozhodol pre gitaru. Na konci 50. rokov, v rock`n`rollovej ére, dostal svoj prvý nástroj. Opisovať Ursinyho ranú kariéru je ako mapovanie bigbítovej scény 60. rokov na Slovensku. Po skončení základnej školy bol prijatý na elektrotechnickú priemyslovku. Počas nej ho chytili The Beatles a v roku 1963 sa podieľal na vzniku skupiny Fontána. Až o niečo neskôr dal dokopy spolu s legendárnym manažérom Petrom Tuchscherom slávnu formáciu The Beatmen. Kapela predstavovala dôležitý impulz v stojatej atmosfére raných 60. rokov. Jej najslávnejšiu zostavu tvorili okrem Deža gitarista Miroslav Bedrik, vynikajúci basgitarista Marián Bednár a bubeník Peter Petro. Kapela sa po vydaní dvoch singlov (Break It/Let`s Make a Summer a The Enchanted Lie/Safely Arrived) rozpadla, aby uvoľnila priestor ešte lepšej.

Netrvalo dlho a svetu sa predstavili The Soulmen. Skupine sa podarilo vyhrať 1. československý beatový festival v roku 1967 a poslať do smútku dokonca i českú konkurenciu. V roku 1968 sa na predajné pulty dostalo EP so 4 skladbami (Wake Up, A Sample of Happiness, Baby Do Not Cry a I Wish I Were), ktoré v rámci československej scény kráčalo po nie veľmi prebádaných chodníčkoch. Kritika, dokonca aj z českej strany, tvrdila, že podobným štýlom sa u nás vtedy nikto nevyjadroval. Spolu s Dežom v nej hral Fedor Frešo na basgitare a Vlado Mallý na bicích. Po ich odchode k Prúdom dal dokopy Dežo málo známu formáciu The New Soulmen. Jeho aktivity sa v tom čase delili medzi hudbu a štúdium dramaturgie na VŠMU. Od roku 1970 sa k jeho menu viaže Provisorium, nazvanom podľa provizórnosti často sa striedajúcich zostáv (jednu z nich zachytáva fotografia kúsok nižšie, na ktorej zľava pózujú Vlado Mallý, Jaro Filip, Dežo a Marcel Daniš). S touto kapelou sa Dežovi podarilo zhudobniť nápady pre debutový album, ktorý so 60. rokmi už veľa spoločného nemal. Každopádne, artrocková prvotina “Provisorium“ z roku 1973 s anglickými textami Juraja Lihosita je jedna z najznamenitejších platní slovenskej rockovej hudby, na ktorú sa odvolávajú nielen domáci, ale i zahraniční umelci. Nakoniec, svedčí o tom aj sprievodná zostava. Tvorili ju nezabudnuteľný klavirista Jaro Filip a rytmika, ktorá sa pred rokom zapísala do dejín albumom “Kuře v hodinkách” českého Flamenga, basgitarista Vladimír “Guma” Kulhánek a bubeník Jaroslav “Erno” Šedivý. Potom však prišli problémy s vojenčinou, filmovými aktivitami a ťažkým hľadaním vhodných spoluhráčov. Netreba zabúdať, že Dežo pôsobil v rokoch 1974 – 1991 ako dramaturg krátkeho filmu v bratislavskej Kolibe. V roku 1977 sa pričinil o hudbu k Jakubiskovmu filmu “Bubeník červeného kríža” a Matulovmu “Řeknem si to příští léto”.

Približne v tom čase našiel geniálneho textára Ivana Štrpku, s ktorým vytvoril nezabudnuteľný tandem. Výsledkom ich spolupráce sa stal druhý Dežov album z roku 1978, “Pevnina detstva“. Hudba smerovala viac do jazzrockových vôd, samozrejme nie v podobe krkolomných kotrmelcov, akými v tej dobe ohúrila tunajšie publikum Fermáta s Ferom Griglákom. Rozdiel bol značný hlavne v tom, že Ursinyho kapela nepoužila na albume gitary. K progresívnemu rocku sa premenovaný sprievod Burčiak už pod vedením Pavela Daněka vrátil o rok neskôr počinom “Nové mapy ticha“, no zďaleka neopakoval postupy z debutovej platne. Na ňom je znovu počuť gitarová práca, ktorú Dežo ovládal výborne, ale napriek tomu veľmi skromne. V tom istom roku sa podieľal na písaní hudby k muzikálu Ďuro Truľo, kedy sa dal dokopy s libretistkou a scénaristkou Altou Vášovou, s ktorou na podobných projektoch spolupracoval. Týkalo sa to i nevydareného predstavenia Sneh sa smial až padal z roku 1980, naštudovaného prešovským divadlom, no nedopadlo podľa predstáv tvorcov.

Ursinyho vizionárske videnie nebolo vyčerpané ani v 80. rokoch. Najprv zložil jednu skladbu pod názvom “Vítám slunce ranní” pre Marthu Elefteriadu na jej sólový album “Kresby tuší” (1980), v ktorej hosťoval i ako spevák. Vo vlastnej tvorbe pokračoval novátorským počinom ”Modrý vrch“, uzatvárajúcim v roku 1981 jednu epochu jeho kariéry. Progresivita a zložitosť začínajú ustupovať alternatívnejšej schéme, no napriek tomu je album hodný porovnania s prvými tromi. V tom istom roku ešte stihol Dežo skomponovať hudbu k televíznemu muzikálu Neberte nám princeznú s Miroslavom Žbirkom, Marikou Gombitovou a Marií Rottrovou, texty mal na svedomí Ján Štrasser (v roku 1978 sa podieľal na textoch k divadelnému projektu, rockovej opere Cyrano z predmestia, obidva tituly spojilo tiež meno Alty Vášovej). Hudobne sa muzikál niesol v kúzelnej a jednoduchej, skoro až popevkovej forme, no nebol by to Dežo, keby túto úlohu nezvládol s inteligenciou a nadhľadom. Zrejme aj preto sú film a hudba z neho dodnes prijateľné i pre dospelého diváka. V roku 1983 sa Ivan s Dežom prezentovali albumom “4/4“, nahrávaný zase s novou zostavou Prognóza. Cítiť a počuť na ňom zreteľný odklon od polyfonických, vrstevnatých kompozícií a príklon k jednoduchším pesničkám. Podobným smerom sa vybrali obaja protagonisti s Provisoriom o rok neskôr na počine “Bez počasia“. Napriek tomu sa zamýšľaný komerčný prelom do rádií a hitparád nekonal a zostalo iba pri pokuse. Z umeleckého hľadiska logicky obidva albumy zaostávajú za predošlými, no ako spestrenie a načerpanie nových síl poslúžili výborne. Dežo s Ivanom sa poučili z vlastnej chyby a začali pripravovať ďalšiu platňu.

Výsledok ich práce sa dostavil v roku 1986 pod názvom “Zelená” a v istých axiómach sa vracal k metafyzickej podstate albumov Burčiaku. Úvodná skladba “Stav vecí” sa počas 15 minút dokonale vyvíja. K nasledujúcej “Tisíc izieb” natočil Dežo neuveriteľný čiernobiely videoklip v izbe, ktorú osvetľuje iba rozhojdaná žiarovka (každý kto sa s niečim podobným stretol vo vlastnej izbe, mi dá za pravdu, že je to veľmi stiesňujúci pocit) a myslím, že ponurú atmosféru 2. polovice 80. rokov vystihuje absolútne. Zvyšok albumu tiež nezaostáva a poslucháči boli s návratom šedivého Guru určite spokojní. Už o rok putovala na pulty LP “Na ceste domov” s navrátilcom Jarom Filipom. Album obsahuje 4 dlhé skladby a fajnšmekri nad týmto faktom v roku 1987 zaplesali. Na dlhých plochách sa Dežo vždy vyjadroval najintenzívnejšie. Prekvapujúcim sa stalo hosťovanie na albume “My (do tanca a na počúvanie)” dua Milan Lasica a Jaro Filip, ktorý nahralo kompletné Provisorium a Dežo odspieval skladbu “Song o idúcom muničnom vagóne“. V nasledujúcom roku vytvoril hudbu pre muzikál Niekto ako ja (znovu s Vášovou) a zahral si v ňom dokonca i úlohu otca. Počas roku 1989 mu lekári diagnostikovali rakovinu. To ho vyburcovalo k zvýšenej filmárskej a hudobnej aktivite.
V 90. rokoch vstúpil Ursiny do poslednej fázy umeleckej tvorby a znovu dokázal, že jeho talent je nevyčerpateľný. Vydal 4 nadštandardné albumy, natočil zopár (prevažne dokumentárnych) filmov, vystupoval a hral s Jarom Filipom, Mariánom Jaslovským, Andrejom Šebanom, Ľubom Stankovským, Vladom Kaššayom, Rišom Kroczekom, Emilom Frátrikom, Oskarom Rózsom, atď. Choroba mu nebránila byť aktívnym, napriek tomu sa na ňom stále prejavovala zreteľnejšie. Vyskúšal si i úlohu textára, na dvojalbume “Ten istý tanec” z roku 1992. Na poslednej platni “Príbeh” sa znovu spojil so Štrpkom a výsledok po toľkých rokoch, ako inak, šokoval. Videoklip “Ktosi ešte bdie” je z radu nezabudnuteľných, muzikantské výkony neopísateľné, texty a hudba – škoda slov. Album sa dočkal aj živého prevedenia pod názvom “Posledný príbeh – Live“.

Dežo mal svoje dni zrátané, Smrť si ho našla 2. 5. 1995. Hádam toho chcel spraviť viac… ale prečo by mal? Po toľkých umeleckých dielach už majster nemusí robiť nič. Zanechal na svete niečo, s čím každý z nás žije. A nemusí o tom ani vedieť. Veľkej posmrtnej pocty sa dočkal predovšetkým zásluhou vydania knihy Pevniny a vrchy (Marián Jaslovský), dvoch dvojcédečok “Pevniny a vrchy 1, 2“, no a nakoniec i filmom Momentky z roku 2008 (réžia Peter Krištúfek). Zaujímavým počinom je rovnako kniha Listy Zdenke Krejčovej (ktorú mi pripomenula moja literárna poradkyňa a spisovateľka LeelooLee, za čo jej dodatočne ďakujem). Spolu s textami na albume “Ten istý tanec” ide o jeho najosobnejšie výpovede, ktoré priniesli pohľad do osamelej a nepochopenej duše veľkého Umelca. Veru, Ursiny nebol nikdy docenený ani uznávaný. Pochopiť ho sa nepodarilo ani jeho príbuzným, kamarátom, hudobníkom, poslucháčom… skrátka nikomu. Krutá daň za nádhernú hudbu a filmy. Tak už to v živote býva…

Na záver dôležité odkazy:

Marián Jaslovský, Pevniny a vrchy, 1997, dostupné online vo formáte .rtf
vynikajúce materiály a rozhovory na InZine
články uverejnené na Dedovi
komentovaná diskografia na Music Revue
albumy na portáli ProgBoard
Dežo Ursiny na Youtube
obsiahly príspevok na wikipedii