Minulá časť debutového albumu sa odohrávala prevažne v období 1969 – 1970. V dnešnom pokračovaní sa dostaneme obidvomi nohami do 70. rokov. Slovensko sa s kapelou Collegium Musicum (CM) oboznámilo prostredníctvom debutu, ktorý vyšiel v Supraphone. Po jeho vydaní sa Marián Varga stal uctievaným hudobníkom, trošku zatieňujúcim ostatných 3 spoluhráčov. Podľa jeho slov, v Bratislave ho odchytávali ženy a staré babky, ktorým musel vyrobiť autogram a zo začiatku ho to aj bavilo (u mojej mamy to naopak so svojim výzorom a hudbou nikdy nevyhral – pozn. w.i.b.).

Vydržalo mu to asi pol roka (byť slávnym sa nevypláca, pretože vás každý otravuje a niečo od vás chce, a vy neviete, či to myslí zištne alebo nezištne). Väčšina poslucháčov považuje druhý album za vrchol tvorby CM. V tomto prípade sa dá hovoriť o istom „konvergentnom komplexe“, ktorý viac alebo menej postihol artrockových fanúšikov.

Booklet a vzhľad

Konvergencie sa stali pre Opus v roku 1971 jedným z prvých titulov. Navyše v tých časoch išlo o niečo neuveriteľné – dvojalbum. Vydavateľstvo vsadilo na obzvlášť riskantnú kartu, ale akcia sa podarila. Album zožal masový úspech a tešil sa z vysokej predajnosti. Dalo by sa povedať, že práve týmto počinom sa Opus etabloval ako konkurencieschopný podnik českým firmám. Nie všetko v ňom počas jeho existencie klapalo na 100 percent, ale isté zásluhy sa mu uprieť nedajú. Pôvodný obal v ošarpanom dome schválený nebol a kapela musela pristúpiť na náhradné riešenie. Na prednú stranu sa dostal Varga s vyretušovanou cigaretou, riflovou bundou, čiapkou a bielym tričkom. Aj z toho bolo jasné, že hlavnou hviezdou skupiny je on sám (tak trochu mi to pripomína Jima Morrisona z jednej nemenovanej americkej kapely, hoci na obaly sa fotili jej členovia vždy spoločne, teda okrem živáku „Absolutely Live“ (1970) a „An American Prayer“ z roku 1979). Predný obal na novom vydaní ukazuje cigaretu v plnej paráde, zadný sa oproti pôvodnej verzii nezmenil. Sú na ňom hlavy zvyšných 3 protagonistov, čiže Fedora Freša, Fera Grigláka a Dušana Hájeka, pôsobí to, ako keby všetci mali na nich poskladané papierové čiapky (zvlášť to vyniká u Dušana). V booklete nájdete sprievodné slovo Juraja Čurného, pôvodný sleeve-note o tom, čo znamenajú „konvergencie“ a poznámky z knihy Mariána Jaslovského. CD-čka sa vyberajú s istou námahou a je preto potrebné držiace sklíčko dať do pravého uhla s obalom a jedno po druhom ich vybrať von.

Zostava a okolnosti vzniku

V roku 1970 sa kapela Prúdy konečne po minuloročnom zemetrasení skonsolidovala. Paľo Hammel sa obklopil novými členmi, menovite bubeníkom Antonom Kurucom, basgitaristom Alexandrom Filom a gitaristom Ferom Griglákom. S nimi ešte v ten istý rok vydal album „Pavol Hammel a Prúdy“. Pri skladaní mu vypomáhal hlavne Fero, ktorý mal v tom čase 16 rokov, resp. ťahal to na 17. Táto platňa je považovaná za prvú slovenskú „gitarovú“ nahrávku vôbec (Zvonky boli hlavne o Vargových klávesoch). Fero na nej zanechal svoju prvú nemiznúcu stopu a zapísal sa do povedomia hudobnej verejnosti. S Collegiom sa v tom čase rozlúčil Rasťo Vacho a Frešo s Vargom začali hľadať vhodného spoluhráča. Netrvalo dlho a zlanárili do svojich radov vtedy ešte neskúseného gitaristu. Rozchod s Prúdmi nebol tragický, nakoľko Hammel si uvedomoval, že išlo len o priestupnú stanicu Griglákovej kariéry. Dá sa povedať, že vznikla najlepšia zostava v histórii CM, neopakovateľná a inštrumentálne bravúrna. V tých časoch sa jej mohlo vyrovnať snáď len československé obsadenie kapely Provisorium (Dežo Ursiny, Jaro Filip, Vláďa Kulhánek a Jarda Šedivý), prípadne partia bratislavských konzervatoristov, účinkujúca pod názvom Gattch (Ali Beladič, Tomáš Rédey, Tony Lančarič a Juraj Štefula). Čerstvo vyzbrojení artrockeri začali skúšať a komponovať materiál na druhú platňu v priebehu roka 1971 s tým, že musela byť do decembra vydaná. Zámer sa nakoniec úspešne vydaril.

Texty

Kamil Peteraj bol už od konca 60. rokov uznávaným básnikom a textárom. Podľa vlastných slov napísal na „Konvergencie“ zimné texty, zatiaľ čo o rok neskôr vydaná „Zelená pošta“ sa  niesla v duchu letnej pohody. Má to viacero príčin a pravdivý výrok potvrdzujú samotné básne, odspievané Paľom Hammelom, ktorý sa nahrávania platne zúčastnil ako hosť, Ferom Griglákom a detským speváckym zborom Ondreja Klocháňa. Prvý si vzal na starosť „Pieseň z kolovrátku“ a „Chorál“, druhý sa výborne zhostil skladby „Tvoj sneh“ (úryvky z veľkého cyklu „Piesne z kolovrátku“) a tretí útvar sa pričinil o nádhernú atmosféru diela „P. F. 1972“. Lyrické námety boli pre Peteraja vždy príznačné. Všetky štyri texty spája zasnenosť, jednoduchosť a veršová zvukomalebnosť. Spoločným motívom je spomínaná zima a jej atribúty – ľad, sneh, koledy, Vianoce, stromčeky, sánkovačky, guľovanie, atď. Menšiu odchýlku tvorí text „Piesne z kolovrátku“, v ktorej ide hlavne o lásku a veci s ňou spojené, čiže sľuby, ktoré v dnešnej dobe vyzerajú naivne a sotva s nimi muž ženu očarí. Ako to však u Collegia bývalo zvykom, texty u nich nikdy nezohrávali dôležitú úlohu.

Hudba

Novinkou na remasterovanom vydaní je roztrackovanie dlhých 4 skladieb na menšie úseky, na ktoré dohliadal v štúdiu Varga. Prvé CD otvára epos „P. F. 1972“, rozdelený na 7 kapitol. Napriek názvu v ňom nie je miesto na silvestrovské bujaré oslavy. Skladba sa začína razantným hlavným motívom s organovými vyhrávkami, do ktorých vpletie Griglák sólo. Nájde sa miesto na kvázi prelúdiá, opakovania hlavného motívu, oslavnú organovú ozdobu a zvuky detského ihriska. Druhá časť obsahuje známy text „sneh priletí, sneh odletí, koledu stromček nám hrá“. V tretej sa kapela vzoprie do ostrého nástupu, štvrtá začína tajomnými bicími, striedanými mocným organovým riffom, slovo dostane i Griglák so svojim sólom, vzápätí ho prerušuje Vargova exhibícia, v závere znovu znejú „šamanské“ bicie. Piatu časť uvádzajú perfektné perkusie a rytmika s nádhernými klávesovými vyhrávkami, ktoré dokazujú štúdiovú zohranosť mladej zostavy. Šiesta časť je podobná druhej spievanej s tým rozdielom, že je tu iná obmena zvuku klávesových nástrojov. Sedmička začína rovnako ako trojka, no má iný koniec – hlavný motív je spomaľovaný a hudba utícha v sprievode roľničiek a cválajúcich koňov. Dobová kritika vytkla Collegiu hlavne opakovanie rovnakých motívov (ako vyplýva z textu, skutočne ich veľa nie je), ktoré postupne len obmieňa alebo stupňuje v iných tónových modalitách. Svojim spôsobom je to pravda, Varga a spol. sa nevyhli istej monotónnosti pri komponovaní. Z druhej strany mince mohlo ísť o zámer tvorcov, ktorý si vyžiadal „detský“ charakter skladby, preto si vybrali jednoduchosť a prostorekosť za svoj hlavný vyjadrovací prostriedok.

Protipólom k predošlému eposu sa stala nasledujúca „Suita po tisíc a jednej noci“. Ku konečnému výsledku mal výhrady snáď jedine bývalý gitarista Rasťo Vacho, ktorý si ju prial nahrať, dokonca v inej než finálnej podobe. Skladba začína geniálnym úvodom, ktorý nenechá nikoho na pochybách, že pôjde o úpravu vážnej hudby z obdobia romantizmu. V 19. storočí ju napísal Nikolaj Andrejevič Rimskij-Korsakov a dal jej názov „Šeherezáda“. Keď začína organ hrať tichučko hlavný motív, pridá sa celá kapela a rozbieha sa, vtedy publikum prvýkrát (a nie naposledy) aplauduje. Kedysi dávno som si myslel, že ide o živé vystúpenie, ale v skutočnosti sa suita nahrávala v štúdiu za pomoci efektov. Frešo udržiava basovú linku, Hájek decentne odťukáva a spolu s Vargom a Griglákom vytvárajú dokonalú rytmickú frázu. Po nej nasleduje krátke gitarové sólo, upokojenie, improvizácia a tichý záver prvého dejstva. Druhá časť sa začína Griglákovým introvertným extempore ako z hardrockovej učebnice a kapela je maximálne sústredená na výkon sólistu. Potom si slovo opäť berie Varga, hýrivo rozhadzuje nápady, zvyšok skupiny sa chce predviesť a obrátiť pozornosť na seba, pričom vyniká hlavne breakujúci Hájek. Prechod do tretej kapitoly vytvára basový riff, Vargova siréna a bicie vychádzajúce akoby z podzemia. Kapela prechádza do inštrumentálnej búrky s cválajúcim tempom, ktoré oceňuje i publikum. Náhle sa utíši do bohatierskych vyhrávok, rytmika kúzli neobyčajný sprievod a Varga kvíli, o chvíľu už strúha melodické fanfáry (!) a v závere sa všetci zúčastnení pripravujú na svoj životný výkon. Ten prichádza so štvrtou časťou, ktoré sa začínajú clivými gitarovými orientálnymi, resp. ruskými melódiami, striedané Griglákovým ohýbaním páky. Potom už ide naozaj o život, čo si uvedomujú i „diváci“ a legendárnym výkrikom „Ešteee!“ nabádajú kapelu k vyšším otáčkam. Zabijácke motívy sú chrlené ako z kanóna a poslucháč prežíva hádam svoj tretí orgazmus v priebehu desiatich (!) minút. Posledná piata časť je tiež razantná a opakuje už počuté motívy, pri jej konci odohrá Varga v tichosti úvodné party, nasleduje aplauz a je koniec. „Suita po tisíc a jednej noci“ sa stala v kariére CM najvydarenejšou adaptáciou vážnej hudby a jednou z najlepších skladieb ich repertoáru. Je mimoriadne obľúbená na živých vystúpeniach, a oceňujú ju nielen rockoví priaznivci, ale i poslucháči vážnej hudby. Je trvalým dôkazom vynikajúceho spojenia dvoch navzájom odlišných žánrov a podľa môjho názoru je dodnes najkrajšou ukážkou symbiózy rockovej živelnosti a údernosti s virtuozitou a prepracovanosťou inštrumentálnej klasiky.

Druhé CD tvoria tiež 2 skladby, hudobne protichodné. Prvá z nich má názov „Piesne z kolovrátku“ a je rozdelená do 8 menších úsekov. Úvod obstaráva známa spolupráca Fera s Mariánom, ktorú si spoločne zahrali aj v rámci prídavkov tohoročných koncertov, ozýva sa poklus koňov, hrmot búrky a nakoniec klavír, tvoriaci podklad pre Hammelov spev v priezračnej skladbe „Pieseň z kolovrátku“. Po texte prichádza gitarové sólo, po ďalšej slohe sa začína točiť verklík. Na scénu sa vzápätí dostane Dušan s krátkym sólom na bicie, ktoré vystrieda akustická gitara s trianglami. Atmosféra priamo ako z rozprávky. Netrvá dlho a začína sa hutná rocková skladba „Tvoj sneh“ s Ferovým spevom, výborným riffom a Mariánovým sólom uprostred, ktoré sa v závere zmení na kvílenie syntezátora. Miesto dostanú ešte 2 krátke motívy: bábika zo škatule hraná klávesmi a akustická gitara, sprevádzaná ozembuchom. Záver eposu tvorí pieseň „Chorál“ s Hammelovým spevom, Fedorovými vokálmi a vznešeným organom. Atmosféra je akoby vystrihnutá z polnočnej omše (Otvorí sa zimná brána, do ticha sa veža nakloní), no štruktúra je dosť znepokojivá. Fedor Frešo sa na adresu celej skladby vyjadril nie príliš lichotivo, pretože podľa neho išlo skôr o 3 plnohodnotné pesničky a zvyšok bola len vata. Ťažko s ním môžem súhlasiť s prihliadnutím k tomu, aké kvalitné motívy sa kapele podarilo vyprodukovať. Pravda, skladba nedrží pokope a trieštia ju úryvky, ale je veľkým pôžitkom si ich vychutnať tak, ako boli nahrané.

Poslednou skladbou na albume je najkontroverznejšia kompozícia „Eufónia“ (slovo znamená v hudobnej terminológii ľubozvučnosť). Nie je dôvod odsudzovať ju bez vypočutia. Delí sa na 5 častí, hneď v prvej ide kapela ostro na vec a s ničím sa nemazná. Klávesový riff s gitarou tvoria hlavnú kostru, kapela sa neskôr púšťa do free rockovej improvizácie, zakončenej fanfárami. Druhú časť majú na starosti hlavne perkusie a clivé klávesy, no počuť i gitarové nástroje. Ako keby to predznamenávalo prostrednú 5-minútovú pasáž, kde okrem organu nepočuť nič iné. Vargov experiment raz pripomína zvuk parníku, inokedy hučanie stroja, resp. piskot, alebo pokojné žblnkanie, no výsledok znie ako výborný pokus o zničenie nervov a je aj najslabším článkom celej platne. Našťastie prichádza predposledná časť s klavírom, ktorý tíši rozbúrené more. Zo začiatku pripomína modernú vážnu hudbu, melodickú a vydarenú. Až do chvíle, kým nepríde dôrazná prednáška na tému „škola elektrofonického experimentovania smerujúca do neznáma“, ešte že je stráviteľnejšia než predošlá časť. Čo však človeka núti k zamysleniu, je to, prečo sa skladba nerozvíjala tak, ako v úvode. Záver zopakuje podobné formulky zo začiatočných minút. V poslednej pasáži skladby figuruje i detský zbor, zvonkohra, návrat viachlasov, do ktorého sa z diaľky prikráda zvuk hammondovej búrky. Po chvíli ju utne krásny motív, ktorého fragment v rôznych zvukových výškach graduje do konca. Celá skladba predostrela (bohužiaľ nie celkom využité) možnosti Vargovho potenciálu, viac skladateľa než interpreta (ako to bolo v prípade „Suity po tisíc a jednej noci“) či aranžéra („Piesne z kolovrátku“), resp. všetkých troch funkcií spoločne („P. F. 1972“).

Záver

V slovenskej populárnej hudbe vzniklo počas 40 rokov množstvo kvalitných, priemerných a zbytočných nahrávok. Kam však zaradiť „Konvergencie“? Superlatívov by sa našlo určite mnoho, tak prečo nimi mrhať? Stačí si vypočuť platňu a bude hneď všetko jasné. Na prvý posluch určite nie, ani na druhý, tretí… možno nebude stačiť ani päťdesiaty. O čom svedčí tento fakt? Že kvalitná a nadčasová hudba sa nehrá v rádiu, na diskotékach, v obecnom rozhlase, ba ani pri rôznych oslavách a narodeninách. Človek si ju musí nájsť, vypočuť sám, stotožniť sa s ňou, zahodiť svoj doterajší život a vydať sa vlastnou cestou. Táto platňa je v tomto smere ideálnym sprievodcom. Síce hudba na nej nie je skomponovaná 100-percentne, ale minimálne má k tomuto číslu až nebezpečne blízko.
„Konvergencie“ predstavujú nedocenený kus histórie, umenia, národnej hrdosti, svojej doby, normalizácie, ale i môjho detstva. Pravdu povediac som ich význam a dôležitosť pochopil až teraz, mnoho rokov po ich prvom vypočutí. Vyjadrujú vlastný názor, nabádajú k slobode, prekvapujú výnimočnosťou, uberajú sa neprebádanou cestou, berú smútok a dávajú radosť. To sú hodnoty, ktoré u mňa možno nie sú vyvinuté až tak hlboko, no zostáva aspoň snaha o ich nájdenie. Preto Tvorcom albumu, podieľajúcim sa na jeho vzniku, patrí uznanie nielen hudobníkov, ale hlavne poslucháčskej verejnosti.
Vo vnútri samotnej kapely to však po jeho vydaní začalo vrieť. Našťastie vďaka Ferovmu odchodu povstal na Slovensku ďalší hudobný poklad s názvom Fermáta. A tak v kapele nakoniec zostali len traja…

Tracklist

„P.F. 1972“ (22:00)
1. Part I. – 7:03
2. Part II. – 1:04
3. Part III. – 2:09
4. Part IV. – 6:10
5. Part V. – 1:59
6. Part VI. – 0:57
7. Part VII. – 2:32

„Suita po tisíc a jednej noci“ (22:33)
1. Part I. – 5:48
2. Part II. – 5:18
3. Part III. – 5:53
4. Part IV. – 2:07
5. Part V. – 3:23

„Piesne z kolovrátku“ (17:53)
1. Preludium – 1:48
2. Pieseň z kolovrátku – 4:23
3. Interludium I. – 0:35
4. Interludium II. – 1:41
5. Tvoj sneh – 4:44
6. Interludium III. – 0:47
7. Interludium IV. – 0:37
8. Chorál – 3:14

„Eufónia“ (20:06)
1. Part I. – 2:58
2. Part II. – 1:41
3. Part III. – 4:34
4. Part IV. – 5:57
5. Part V. – 4:53

P. S. Dodatočne ďakujem kolegovi Lucasovi za odporučenie videa “60 rokov s Mariánom Vargom“, stojí naozaj za to.

photos by © JASLOVSKÝ, Marián: Collegium Musicum. Bratislava: Slovart, 2007. 272 s. ISBN 978-80-7145-962-0

cover artwork by © OPUS, 2007 (pôvodné vydanie vinylu pochádza z roku 1971)