13

Collegium Musicum – debutový album

Rok 2007 bol pre Collegium Musicum (CM) v mnohých smeroch výnimočný. Marián Varga oslávil šesťdesiatku, Marián Jaslovský vydal o kapele vynikajúcu monografiu a Opus sa rozhodol vydať albumy pod ich hlavičkou v reedícii. Latinské označenie skupiny, ktoré v preklade znamená „hudobná skupina“, vyznievalo v 70. rokoch dosť jednoducho. Určite to však neplatilo o hudbe. Už vtedy sa o nej zvyklo hovoriť, že je transcendentálna. O tom, čo a ako k tomu všetkému hudobníci pristupovali, si môžete prečítať v uvedenej knihe. Mojou úlohou na digitálnych stránkach je zhodnotiť (re)edičný počin vydavateľstva Opus.

zostava

zľava: Pavel Váně, Dušan Hájek, Fedor Frešo, Marián Varga

Booklet a vzhľad
Začnem kompaktným diskom č. 1 s názvom Collegium Musicum. Obsahuje digitálne remasterované EP Hommage à J. S. Bach/Ulica plná plášťov do dažďa (Panton 1970) a bezmenný debutový album (Supraphon 1971). Ľudia, ktorí sa podieľali na tejto akcii, ma prekvapili tým, že umiestnili všetky CD do veľmi zaujímavých obalov. Ak jeden z nich chce človek otvoriť, musí na boku do neho trochu zatlačiť. Keď sa čarovná skrinka otvorí, z bookletu sa na vás bude pozerať zadná strana vinylovej platne. Samotná knižka je najslabším článkom edície. Čakal som uverejnené texty (teda nie že by ich kapela mala tak veľa), no namiesto nich nám vydavateľstvo naservírovalo úryvky z knihy Mariána Jaslovského, ktoré sa k albumom viažu. Pre každého, kto si ju mal možnosť naštudovať, je to sklamanie. Na druhej strane oceňujem poznámky zo starého vydania LP. Sú napísané odborným muzikologickým štýlom, má ich na svedomí Alexander Goldscheider. Z nich sa človek môže dozvedieť, že na začiatku 20. storočia bola v Nemecku založená istá Collegia Musica, ktorá adaptovala skladby z vážnej hudby. Neviem, či Varga a spol. túto informáciu v roku 1969 mal k dispozícii, no je určite zaujímavá. Dnešné edičné poznámky napísal Juraj Čurný a podrobne sa venuje predošlým vydaniam EP a LP. Spomína i ich delimitáciu z českých firiem pod krídla Opusu v roku 1972. Druhá (menšia) slabina bookletov je to, že sa pomerne ťažko vyberajú, pretože obal ich nepustí von a musia sa trošku ohnúť, rovnako to platí i pri zakladaní späť. CD má hnedý vrchný povrch, spodný má zlatú farbu. Zvuk je na vysokej úrovni, vidieť, že dnešné technológie dokážu zázračné veci.

live

zľava: Varga, Frešo, Hájek, Rasťo Vacho (V-klub, 1970)

Obsadenie a okolnosti vzniku
Mladí hudobníci sa rozhodli využiť Vargove klávesové zručnosti a vzdelanie z konzervatória, v jeho prípade išlo o vplyvy získané z barokovej (Bach) a klasicistickej (Haydn) éry, rovnako z obdobia romantizmu (Rimskij-Korsakov) a modernej (Šostakovič, Stravinskij, Bartók, Penderecki, Lutoslawski) vážnej hudby. Pred vstupom k Prúdom sa z neho prirodzenou cestou stal právoplatný rocker. Fedor Frešo, ktorý nadobudol v 60. rokoch skúsenosti ako basgitarista v kapelách The Soulmen a Prúdy, účinkoval spolu s Vargom na albume Zvoňte, zvonky. Tretí člen skupiny, bubeník Dušan Hájek, bol pre obidvoch zmienených hudobníkov vynikajúcim spoločníkom. Na krátky čas sa objavil u The Soulmen a Blues Five, u ktorých pôsobil ako kvalitný hráč. Jeho umenie sa za 2 roky muselo zdokonaliť ešte viac a stal sa rovnocenným členom vznikajúcej skupiny. Za štvrtého človeka v ranom období sú považované 2 osoby: gitarista Pavel Váně, budúca hviezda Progres 2, hrajúci ako hosť na debutovej EP, a Rasťo Vacho, známy z Blues Five (ako riadny člen mal na starosti gitarové partie na albume). Nebolo by to Collegium, keby na platni chýbali hostia. Názov dychovej sekcie sa mi nepodarilo zistiť. V „Concerto In D“ sa prezentoval štúdiový komorný orchester pod vedením Vladimíra Polpelku, čiže išlo o český súbor. Vyplýva to z miesta nahrávania debutu – štúdio Supraphon v pražských Dejvicích, EP bolo natáčané v Československom rozhlase v Brne (obidva 1970).

fedor

Texty
Textovú stránku obstaral Peter Saller, bývalý gitarista Prúdov, ktorý napísal 2 básne k skladbám „If You Want To Fall“ a „Strange Theme“. Prvá z nich je viac-menej nejasným posolstvom o pádoch a vzostupoch, ale i filozofovaním, čo v takých prípadoch robiť. Samozrejme nikto z nás nechce zostať dlho dole, obzvlášť ak ide o našu dušu. Druhý song je (aspoň pre mňa) zrozumiteľnejší a rozpráva o pocitoch, ktoré sa zmocnia človeka v negatívnom rozpoložení. Verš „sometimes it seems to me, things move too slowly“, vyjadruje náladu mladých ľudí, vnímajúcich okolitý svet ako nudný a nemenný. Pri slovách „nothing is near“ sa dozvedáme, že všetky sny sú vzdialené a v blízkosti nás je iba prázdnota. Keď počúvam Frešov spev a jeho frázovanie, do mysli sa mi vkráda podobnosť s anglickým kolegom Gregom Lakeom, tiež bývalým basgitaristom a spevákom skupín King Crimson a Emerson, Lake and Palmer, zhruba v rovnakom období 1969–1970. Myslím, že tá zhoda vyplynula z jednoduchého dôvodu: ani jeden z nich nie je školeným spevákom. Obidva texty sú silne ovplyvnené 60. rokmi, ich typickou naivitou a prostorekosťou (v dobrom slova zmysle) a počuť v nich odkaz na anglickú lyriku. Vďaka nim získali uvedené skladby odlišnejšiu atmosféru, ako by vyzerali bez spevu.

dusan

Hudba
Rovnako ako v prípade textov, i hudba je ovplyvnená postupmi 60. rokov, obzvlášť anglickým rhythm and bluesom a ľahkými psychedelickými výbojmi. Z rovnakých končín privial vietor do jej plachiet i znamienka tvorby britskej kométy The Nice. Našťastie si kapela dokázala už na EP vybudovať svoj štýl. Asi to vyznie patrioticky, no ani po 13 rokoch, odkedy som sa s CM zoznámil, som nepočul nikde na svete podobnú skupinu. Jasné, art, progressive alebo classical rock, existoval už pred Collegiom. Do nebies ho vynášali Holanďania, Švédi, Briti, Francúzi, Švajčiari i Nemci, no nikomu sa nepodarilo urobiť ho takýmto spôsobom. Varga ako skladateľ dokázal nemiestne drzým spôsobom adaptovať vážnu hudbu, ochutiť ju motívmi slovenského a zahraničného folklóru, melodicky trilkovať a nemilosrdne zavýjať, pridávať avantgardné čriepky z podvedomia a nakoniec to všetko rockovo priostriť, aby mal výsledok búrlivý a strhujúci charakter. Druhý Varga na svete neexistuje.
Nové CD vydanie uvádza ako prvú skladbu „Hommage à J. S. Bach“, no Bacha v ňom počuť veľmi nie je. Snáď len lahôdkové barokové stupnice a spôsob, akým velikán vážnej hudby komponoval. Hlavný motív sa opakuje vždy s istou obmenou módu. Divákom STV bol známy skôr ako znelka relácie „Nad listami divákov“ a dodnes je akousi vlajkovou loďou tvorby CM. Medzi jeho opakovaniami sú umiestnené vedľajšie motívy, v ktorých sa kladie dôraz na harmónie a melodiku vytváranú hlavne organom. Voľné spracovanie barokovej hudby sa končí tak ako prebieha, teda slávnostne. Ako druhá nasleduje „Ulica plná plášťov do dažďa“, štartujúca klávesovým motívom, po nej začína hrať sólo Váně. Hneď sa k nemu pripojí Varga a máme možnosť počuť zaujímavý duel. Hájek používa v celej skladbe jazzový štýl, ktorým dofarbuje smutnú atmosféru sychravého počasia. „Vrchol“ prichádza v búrlivej súhre všetkých nástrojov, lomiaci sa do fanfárového motívu. Hlavná pasáž sa vracia, nasleduje krátky basový predel, resp. ostináto a záver je disharmonicky klávesový. Tým sa EP končí.
Debutový album otvára kompozícia „If You Want To Fall“. Úvod obstaráva legendárny basový motív, pridáva sa organ, gitara, bicie, a v ďalšej časti i dychové nástroje. Text je vytvorený úsporne z dvoch sloh a kvázi refrénov. Po speve o sebe dáva vedieť Vacho krátkym gitarovým sólom, v rámci neho Frešo hmká melódiu ako sprievodný nástroj. Bicie sú jednoduchšieho rázu, no skladba sa okolo 4:50 stíši a Hájek začína predvádzať svoje perkusívne umenie. Nedá sa zahanbiť ani Varga, ktorý nielen sóluje, ale vytvára si i podklady. Basová linka neúprosne udržiava zložitú improvizáciu pokope, ale zhruba v 8:30 sa ostatné nástroje umlčia a na scéne zostáva len Frešo. Jeho sólo trvá do 10:45, potom zahrá krátke ostináto a v 11. minúte sa hlavný motív vráti aj so spevom. Tentoraz iba jedna sloha s refrénom. Druhá skladba má názov „Strange Theme“ a začína sa klávesmi, podporenými gitarou. Frešo spieva sugestívny text plný smútku, ktorému dopomôžu i Hájekove perkusie a Vargove vyhrávky. Zrazu zaznie čembalo a kompozícia sa láme do organovej medzihry. Po nej sa kapela strhne do behu, typickému pre prvú polovicu 70. rokov. Basgitara a bicie udržiavajú komplikovaný rytmus, počas ktorého Varga predvádza spolu s dychmi interpretačné majstrovstvo. Znova sa hlavný motív vracia, no tentoraz sa prezentuje hlavne Vacho najdlhším sólom na albume. Frešo odspieva skrátený text a záver je na pomery kapely jednoduchý. Tretia a posledná kompozícia „Concerto in D“ má k vážnej hudbe zo všetkých albumových skladieb najbližšie. Voľne sa opiera o Haydnov klavírny koncert z klasicistickej éry. Uvádza ho rozcvička symfonického orchestra, kroky dirigenta a klepanie sláčikov. Hlavný motív hrá orgán a husle vo viacerých variáciách. Frešo spúšťa linku, na ktorej Varga splieta stále nové a nové nápady, pridáva sa Hájek (na začiatku počuť aj moje obľúbené tympany) a kapela začne melodicky improvizovať, dosť odlišne od prvej skladby. Beh trvá do 8:45, počuť tichšie prelúdium organu s identickou basovou linkou (!) a do toho občas cinkne triangel, resp. niečo podobné. Okolo 10:27 vytvára osamotená basgitara prechod do finálnej časti a kapela s pomocou orchestra odohrá do konca skladby hlavný motív vo viacerých obmenách.

rasto

Záver
Prvých 5 skladieb Collegium Musicum, skomponovaných, naskúšaných a nahraných v rokoch 1969–1970, znamenalo pre talentovaných hudobníkov hviezdny štart. Varga pri živých vystúpeniach žil vo svojom svete, nevnímajúc okolie, iba svojich spoluhráčov. Bohém, ktorý mal na hodinách u národného umelca Jána Cikkera dovolené fajčiť a na konzervatóriu ho niekedy na cvičenia budil telefónom sám profesor Roman Berger, sa stal modlou. Frešo potvrdil svoje neskutočné sekundantské kvality a vytvoril akýsi hudobný protipól k Vargovi, držiaci sa pri zemi. Hájek sa stal známy a jeho povesť je dodnes obdivuhodná, jeden z dôkazov, že i skromnosťou sa dá dosiahnuť úspech. Začiatok kapele vyšiel bravúrne a to ešte nik netušil, aké tromfy má v rukáve schované.

marian

Tracklist
1. Hommage à J. S. Bach (7:16)  … ukážka TU
2. Ulica plná plášťov do dažďa (6:43) … ukážka TU
3. If You Want To Fall (13:24)
4. Strange Theme (13:40)
5. Concerto In D (12:35)

back

photos by © JASLOVSKÝ, Marián: Collegium Musicum. Bratislava: Slovart, 2OO7. 272 s. ISBN 978-80-7145-962-0

cover artwork by © OPUS, 91 2771-2 compilation Collegium Musicum, 2007

Marek Danko

13 Comments

  1. Vynikajúci článok Westisbest. Našiel sa ďalší človek, ktorý tejto hudbe prišiel na chuť a pochopil ju. Dokonca som si o Collegiu doplnil vedomosti. Kedysi som písal recenziu na tento album tiež. Prirovnaval som ich tam k rannej ére Pink Floyd. Proste som to vtedy tak cítil a ešte som nemal taký hudobný rozhlad. Nemal som ani šajnu o tom, čo je to moderna, avant-garda, klasicizmus, romantizmus alebo surealizmus. Človek sa stále učí a spoznáva nové poznatky, vyjadrovacie prostriedky a nové chápanie hudby. Podľa môjho názoru, debut Collegia a Konvergencie sú najlepšími hudobnými dielami, ktoré boli u nás vydané. Ďakujem za objasnenie textov. Vedel som že sú Strange Theme (vždy sa mi zdala tajomná a myslel som si že text je o snoch) a If You Want To Fall (hudba ma totálne dostala, takže som sa k textu nedostal) sú vynikajúce skladby a vždy sa mi páčili. Po získaní novej info o textoch, sa mi budú páčiť ešte viac. Je škoda, že toho Fedor nenaspieval viac. Ešte ku King Crimson… napríklad taká skladba Moonchild (hlavne časť sna) mi pripomína Vargové avantgardné hudobné pokusy o vyjadrenie pocitov. Pri počúvaní Moonchild si napríklad predstavujem les uprostred noci a mesiac, ktorý nad ním svieti a je v splne. Ich hudba ma zaviedla do toho lesa a častokrát sa mi stalo, že som pri počúvaní zadriemal.
    Pripájam sa tiež k názoru o jedinečnosti Collegia. Jedinou kapelou, ktorá hrá niečo podobné je ELP.
    Ešte raz vynikajúca a poučná recenzia.
    S pozdravom kolega Lucas

  2. ďakujem aj ja za priaznivý komentár.. neviem či to bude náhoda, no i mne sa už párkrát stalo že som pri Moonchild zaspal, druhá časť The Illusion k tomu zvádza neuveriteľným spôsobom.. keď som sa zobudil hneval som sa, že mi kvôli nej ušla posledná In the Court of the Crimson King.. ľudia zvyknú hovoriť, že ich zvykne nudiť collegiovská Eufónia, no nechápem prečo, lebo nápadov je tam ažaž.. rovnako Moonchild je geniálna, no neviem ako sa autorom dokázal vyvolať v hudbe ten spavý efekt, aj to je jedna zo známok umeleckých kvalít.. P. s. naposledy sa mi podarilo zdriemnuť pri pinkfloydovskej Ummagumme, pri živej aj štúdiovej časti 🙂 a pritom absolútny klenot, aký sa len tak nevidí a nepočuje

  3. Čo sa týka tej spavosti… Myslím si že to je na tej hudbe to avantgardné, impresionistické, poetické a surealistické. Eufónia je dalšou záležitsťou, ktorú vedia stráviť len hudobný fajnšmekri (ako napr. mi dvaja). Ummagumme je fajn. Milujem tie organy v Saucer Full Of Secrets. Mimochodom… poznáš Soft Machine?

  4. o Soft Machine som už počul a čítal veľa legiend, ale ešte sa mi ich nepodarilo vypočuť. tiež to bude riadny undergroundový kult, akých Británia v druhej polovici 60. rokov vyprodukovala mnoho. podelil by som to zhruba tak, že Pink Floyd a King Crimson pozná väčšina, o Soft Machine alebo Traffic zavadia fajnšmekri, ale takých Blackwater Park alebo Quintessence bude poznať málokto.. a tak by to asi aj malo byť

  5. .. o kvalite zvuku radsej pomlcim, pretoze tato reedicia je zvukovo maximalne odflaknuta, najviac si to zlizla skladba Ulica plna plastov do dazda, kde “skuseny” zvukovy majster to prehnal s redukciou sumu tak, ze tiche pasaze nadobudli tzv. plechovy sound. a cely album je zabaleny do diletantskeho “brickwall” masteringu, ktory je, ako je odvodene v nazve, vyhuleny tak, ze v zvukovom editore vyzera skladba ako tehlova stena. celej remastrovanej nahravke chyba dynamika a prerazaju najma stredy a stredovysky, asi nechtiac pri remasteringu drgli do ekvalizeru ovela silnejsie, nez obvykle. skoda, ze to stare dvojcd uz nie je v predaji, zvukovo bolo neporovnatelne lepsie na tom, nez tieto nove “remastery”. a ten, kto vlastni originalne LP a EP, tak tomu gratulujem.

  6. @dennis… je mnoho príčin, prečo som zvuk ohodnotil známkou vysokej úrovne.. v prvom rade na slovenské pomery som rád že vôbec niečo také vyšlo.. nemám doma hi-fi zostavu, aby som experimentoval s potenciometrami na receiveri a dával stredy, basy a výšky do rôznych polôh.. v podstate som zvukový diletant, rovnaký ako ľudia čo masterovali túto edíciu.. no a nakoniec k platniam.. len pred pár dňami mi vlastne došlo na základe určitých vecí a názorov, že napriek všetkému LP majú lepší zvuk ako CD.. no stalo sa, novinárska robota je dosť nevďačná.. väčšina ľudí kritiku neznáša, ale ja ju mám rád, lebo to beriem tak, že sa z nej vždy naučím niečo nové

  7. LP majú lepší zvuk preto, lebo za a) je to analógové médium s najmenšou stratou na kvalite, za b) za zvuk na LP zodpovedal samotný pôvodný zvukový majster, takže znie tak, ako si to zvukár prial.
    CD remastery sú čím ďalej zvukovo horšie, lebo na nich pracujú ľudia, ktorí nemajú k danej hudbe cit a chcú to urobiť čo najrýchlejšie a neraz mám pocit, ako keby sa títo novodobí “čarodejníci” pretekali, kto bude mať najhlasnejší záznam s najnižším, či nebodaj nulovým šumom. Takto trpia všetky nahrávky, nielen tie kultové. Náš trh je vrtkavý a keď niečo výjde, tak neexistuje možnosť reedície a ak áno, tak sa k tomu odhodlá dajaký fušer (konkrétne pán Alexander Soldán, ktorý už zhumpľoval nejeden remaster, nielen Collegium Musicum, ale aj napríklad prvé albumy Tublatanky).

  8. Asi nejlepší recenze na tohle albumu, jakou jsem kdy četl

  9. Milý autor recenzie, milí, diskutéri,
    je pekné od Vás, že sa zaoberáte kapelou CM a skladáte poklonu tejto recenzii, mali by ste však vedieť, že nie je všetko zlato, čo sa blyští. 🙂

    Z recenzie:
    “Nové CD vydanie uvádza ako prvú skladbu „Hommage à J. S. Bach“, no Bacha v ňom počuť veľmi nie je. Snáď len lahôdkové barokové stupnice a spôsob, akým velikán vážnej hudby komponoval.”

    “Bacha v ňom počuť veľmi nie je”
    Milý autor, celá skladba je takmer do noty Bachova (ústredný motív), až na Vargove vsuvky. Je to Sarabanda con Partite, C-Dur, BWV 990: IX. Variation 8
    http://ie.7digital.com/artists/christian-rieger/bach-oder-nicht-bach-bach-or-not-bach-bach-ou-pas-bach/

  10. ďakujem za upozornenie, konštruktívna kritika človeka stále kamsi posúva.. akosi som chcel prilepšiť Vargovi a pohoršiť Bachovi.. viem, že takú stupnicu by Varga nezložil, pretože vyrastal za socializmu a nie v 18. storočí.. iba ten spôsob jeho improvizácie, alebo ako ho Ty nazývaš “vsuvkami” je pôvodný, zvyšok je 8. variácia z 990-tky.. neviem, možno ma ovplyvnil Frešo, Jaslovský či samotný Varga.. nabudúce sa budem snažiť písať lepšie, resp. nepísať vôbec.. a s tým zlatom je to svätá pravda, ľudia bývajú často zaslepení oslavnými ódami a preháňaním, čiže večnou nočnou morou tzv. žurnalistiky

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *