Nastupujúca generácia, súčasné hviezdy, ale aj interpreti, ktoré sú vo svojich žánroch považovaní za legendy. V programe tohtoročného letného festivalu Bažant Pohoda sa nachádzajú zástupcovia všetkých troch skupín. Medzi legendy radí britskú punkrockovú skupinu The Stranglers nielen tridsaťšesť rokov na hudobnej scéne, šestnásť vydaných albumov, ale najmä kvalita ich tvorby.

Zostava The Stranglers bola od ich vzniku zmeskou muzikantov s rôznym hudobným vkusom, vďaka čomu si vytvorili špecifický a pestrý zvuk, miešajúci punk a rock s ďalšími hudobnými štýlmi. „Keď som prvýkrát uvidel The Stranglers, pomyslel som si: toto je ono,” vyjadril sa napríklad na ich adresu Robert Smith z The Cure. V súčasnosti pôsobia v kapele hneď traja z pôvodného kvarteta. „Boli sme k sebe úprimní a pravdiví, nikdy sme neboli orientovaní na komerciu, takže keď sme urobili svoj materiál, išli sme do risku,“ odpovedá na otázku, ako dokázali vydržať tak dlho pohromade Jean Jacques Burnell. „Otvorili sme si ústa, keď iní nie, išli sme do súboja, keď sa iní báli. Boli sme vždy sami sebou.“

Ian Brown patrí k inej generácií, no skupina The Stone Roses, v ktorej predtým pôsobil, je rovnako radená medzi legendy britskej scény – práve ich hudba inšpirovala britpopové skupiny na čele s Oasis, ktoré sa dodnes umiestňujú na prvých priečkach hitparád. Prvý eponymný album Stone Roses z roku 1989 bol vlani v ankete hudobníkov a muzikantov zvolený za najlepší britský album všetkých čias. V druhej polovici deväťdesiatych rokov hrala na Ostrovoch prím tzv. madchesterská scéna, ktorá dokázala spojiť rockovú muziku s tanečnými rytmami. The Stone Roses sa stali kultom, lenže už po druhom albume sa kapela rozpadla a Brown rozbehol svoju nemenej úspešnú sólovú kariéru. Na konte má šesť albumov, ten posledný My Way vydal vlani. „Podľa mňa je môj najlepší. Najlepšie bíty, najlepšie melódie, najlepšie texty,“ vyjadril sa o albume My Way, ktorý je ozajstným pohľadom na jeho životnú cestu.

Aj Leftfield má, rovnako ako Stone Roses, na konte len dva albumy a rovnako vyšliapal cestičku nasledovníkom, ktorí dosiahli celosvetovú slávu, ako napríklad Underworld, The Chemical Brothers či The Prodigy. Ich Leftism z roku 1995 aj nasledujúci Rhytm and Stealth patria dodnes k pilierom tanečnej hudby, no legendárne zostali najmä ich živé vystúpenia, nezriedka spojené s problémami pre vysokú hladinu hluku. Leftfield ukončili svoje účinkovanie na scéne v roku 2002, po osemročnej prestávke sa jeden z dua, Neil Barnes, rozhodol vrátiť na koncertné pódiá. A s ním na náš festival zavítajú aj vokalisti, ktorí boli pri nahrávaní oboch albumov – Djum Djum, Earl 16 a Cheshire Cat. Zostavu doplní keybordista Adam Wren, bubeník Sebastian Beresford a ďalší vokál Jess Mills. ”Možnosť predviesť naše pesničky úplne novému publiku s originálnym soundsystémom a vokalistami je niečo, čomu sme nemohli odolať. Atmosféra živých šou ma dostala a očakávania sú vysoké, jednoducho sa nemôžem dočkať, ako všetkých, obrazne povedané, sfúkneme,” vyjadril sa Neil Barnes, ktorému bude na pódiu chýbať druhá polovička dua, Paul Daley, pripravujúci vydanie prvého sólového albumu.

Keď sa povie africká worldmusic, jedným z prvých interpetov, ktoré hudobného fanúšika napadnú, je istotne Orchestra Baobab. Prvý album vydali v roku 1972 a hneď sa na domácej scéne stali priam kultovou záležitosťou. „Je to ako šalát,“ hovoril o štýle jeden z vokalistov Rudi Gomis. „Mix kubánskych pesničiek, s vplyvom senegalského štýlu griot a hudby z Konga, Nigérie, ale aj Francúzska či Ameriky, ktorý hrá panafrická kapela.“ Barthelemy Attisso dodáva: „Sme rovnakí a hráme rovnako ako na začiatku. Ako prví sme zmiešali tradičnú hudbu s modernými tanečnými štýlmi a na tom nechceme nič meniť. Stratili by sme svoju identitu.” Orchester oficiálne ukončil svoju činnosť v roku 1987, no o štrnásť rokov neskôr sa triumfálne vrátili famóznym koncertom v londýnskom Barbicane. A odvtedy šíria africkú hudbu do celého sveta, získavajú ocenenia a najmä dokážu vždy skvele zabaviť publikum.

Podobnou legendou je v reggae 62-ročný Max Romeo, ktorý dokonca vydal prvý album ešte v roku 1969. Príbeh chlapca, ktorý od štrnástich vyrastal na ulici a jeho jediným snom bolo stať sa muzikantom, má skutočný happyend. Svoj talent a snahu pretavil do vyše 40-tich albumov a rešpektu na hudobnej scéne, dnes patrí k najdôležitejším predstaviteľom tzv. roots reggae „Držím sa koreňov a záležitostí kultúry,“ vyjadril sa vitálny šesťdesiatnik v jednom rozhovore. „Nepotrebujem sa vymódiť, aby som dostal svoju hudbu k poslucháčom.“

Na festivale si zahrajú aj legendy z domácej scény, medzi ktoré jednoznačne patrí skupina Collegium Musicum. Zostavu s geniálnym Mariánom Vargom a jeho partnermi, basistom Fedorom Frešom a gitaristom Ferom Griglákom dopĺňa popredný slovenský bubeník Martin Valihora. Collegium Musicum, ktorého začiatky siahajú do konca šesťdesiatych rokov minulého storočia, patrí podľa odborníkov medzi najvýznamnejšie kapely nielen bývalého Česko-Slovenska, ale celého východného bloku. Na koncertné pódia sa vrátili vlani a rýchlo zistili, že to bolo správne rozhodnutie – nielen pre hráčov samotných, ktorí majú z hudby stále veľký pôžitok, ale aj kvôli divákom, u ktorých majú všade veľký úspech.

V programe nájdeme aj ďalšie mená, ktoré možno označiť za zásadné postavy svojich žánrov. Skream je vo svojich 24 rokoch priekopníkom a lídrom dupstepovej scény, rovnako duo Autechre, označované za jednu z najdôležitejších zostáv elektronickej scény, práve Klaxons spustili obrovskú vlnu new raveových kapiel. V skupine Abraham Inc. zase pôsobí trombónista Fred Wesley, označovaný za pravú ruku kráľa soulu Jamesa Browna.

Bažant Pohoda však nikdy nebola len o veľkých menách, chuť objavovať kvalitu, zábavu aj krásu neznámych mien je rovnako silná u organizátorov pri tvorbe programu, ako aj u mnohých návštevníkov festivalu priamo na trenčianskom letisku. Veríme, že si prídu na svoje.

• Aktuálne informácie z príprav festivalu nájdete na stránke www.pohodafestival.sk