0

Arch/Matheos – Sympathetic Resonance

Kto očakával návrat dvoch nezlomných matadorov tzv. Progresívneho Metalu s takým nadšením ako ja, určite sa mu pri počúvaní nového albumu „Sympathetic Resonance“ roztiahli zreničky šťastím. Aj keď najnovší spoločný počin Američanov je spomedzi pätice ich nahrávok najslabší, stále si drží vysoký štandard a valnú väčšinu konkurencie necháva za sebou v úctyhodnej vzdialenosti.

front

Albumu chýba tá magická aura, ktorá sa vznášala nad legendárnym „prebudeným Strážcom“ a nedisponuje ani takými nápadmi, ako tomu bolo v prípade osem rokov starého EP o „osudovom zvrate“. Novinka je založená na osvedčenom princípe americkej Prog-Metalovej školy, na druhej strane v porovnaní s novinkami „rivalov“ Dream Theater, Redemption či Symphony X ťahá za dlhší koniec. Hlavní protagonisti našťastie majú dostatok energie a tvorivých síl, aby aj v dnešnej dobe vyprodukovali špičkový a najprísnejšie kritériá spĺňajúci materiál.

Otázna je iba progresivita… Od skladateľov takéhoto kalibru by človek očakával predsa len viac. Posledné nosiče, či už pod hlavičkou Fates Warning v roku 2004 alebo Johna Archa o rok skôr, ponúkali čosi netradičné, niečo, čo sa vymykalo bežnej produkcii. Citeľnou stratou je absencia experimentálnych prvkov. V štúdiu sa šetrilo spomaleniami, dodávajúcimi Progresívnemu Metalu veľmi dôležitú, melancholickú esenciu. Postrádam tú charakteristickú atmosféru, typickú pre všetky albumy amerického dua.

jim matheos

Aj keď si novú platňu nepúšťam s takým zápalom ako predošlé dosky, predsa len je na nej čo obdivovať. Záblesky experimentov, melanchólie či atmosféry nájdete aj dnes, len v skromnejšom počte ako kedysi. Kapela, v ktorej figurujú samé zvučné mená, odvádza bezchybný výkon a technické zručnosti sú na pomery žánru až nadštandardné. Neviem sa však zbaviť pocitu, že učitelia, ktorí v 80. rokoch dávali lekcie, sa nechali až príliš inšpirovať svojimi žiakmi.

Skvelým príkladom sú vlastne všetky skladby, kde do uší bije typická americká moderna, známa z platní jej vrcholných predstaviteľov. Dvojica zrejme bedlivo sleduje vývoj žánru, ktorý spoluvytvárala, a nechce zostať pozadu. Bolo by pošetilé žiadať od Matheosa a Archa zásadnú revolučnú premenu vyjadrovacích prostriedkov, keď fanúšikovia netúžili po ničom inom, než počuť „božský“ hlas a „čarujúcu“ gitaru. V tomto duchu je potrebné vnímať hudbu na netrpezlivo očakávanej novej platni.

Keďže všetko okolo Fates Warning sa spravidla točilo okolo gitár, ani tentoraz nemohol urobiť Matheos výnimku. Jeho riffy majú napriek zložitosti neuveriteľný náboj. Ich rafinovanosť je zárukou dlhodobej trvanlivosti a všetky nápady do seba zapadajú s ľahkosťou a logikou. A vôbec, gitary po celý čas pulzujú až nebezpečne tvrdo, možno by sem-tam prospelo vystriedať ich klávesmi, ktoré kedysi Arch tak bravúrne ovládal. Emócie celkovo ustúpili v prospech tvrdých pasáží. Na metalových albumoch je ťažké vyzdvihovať konkrétnu kompozíciu, takže zväčša pomáha dĺžka skladieb. Nie inak je tomu aj tu.

john arch

Najväčší potenciál je ukrytý v 13-minútovom epose „Stained Glass Sky“, kde kapela predvádza majstrovský koncert. Dlhá rozohrávka na úvod, zápletka s chytľavými veršami, upokojenie v strede, rozuzlenie v prívale riffov a záver, sumarizujúci najlepšie momenty. Oceňujem, že „Neurotically Wired“ je o dve minúty kratšia a predsa sa stala otvárakom. To svedčí o chuti tvorcov komponovať bez obmedzení, pre seba a oddaných fanúšikov. Nad 10-minútovú hranicu vykukuje ešte „Any Given Day“, ale priamočiarosť a ťah na bránku jej uberajú na kráse. Platňa sa obracia k nekompromisným riffom, ktoré si neberú servítku a emócie sú zatlačené do hlbokého úzadia. Preto oko poslucháča zostáva suché aj pri zvyšných troch skladbách. Snahu o emotívne vyznenie má posledná „Incense and Myrrh“, ale ani ona nedokáže rozpáliť plameň, aký horel na platniach, minimálne tých z rokov 1997 – 2003.

Minimálne jednému aspektu nie je možné nič vytknúť. Ak čitateľ doteraz nenaďabil na vokál hlavného protagonistu, teraz prišla tá správna chvíľa. John Arch síce nie je technicky najdokonalejší či rozsahovo najobdarenejší, ale jeho hlas dokáže rozpútať v duši búrlivú lavínu, ktorá sa nedá vysvetliť žiadnym možným spôsobom. Stačí, aby tento Pán Vokalista z hrdla vydal jedinú hlásku a už mu ľudia, ochotní načúvať, zobú z ruky. Mám pocit, že jeho hlas mu zamrzol v duši kdesi pred 25 rokmi a už nikdy sa ho tento fenomenálny hudobník nezbaví. Neutíchne, ani keby mal prekonať celú odyseu z jedného konca zemegule na druhú. Archov spev si nemôžete pomýliť so žiadnym iným, taký je charakteristický, nehovoriac o toľko sprofanovanej charizme. Archovi sa výrazom a vplyvom mohol rovnať len jeden interpret, bohužiaľ zosnulý John „Midnight“ McDonald (R.I.P.), zdobiaci v 80. rokoch platne štýlotvorných súputníkov Crimson Glory.

booklet

Najväčším pozitívom novej platne „Sympathetic Resonance“ je skutočnosť, že sa dvojica Arch/Matheos znovu ukázala verejnosti a urobila sľubný krok k ďalším pokračovaniam, nezáležiac na skupinovej alebo sólovej tvorbe. Dá sa povedať, že tento pár je nerozlučný a ak si zaspomíname v histórii, dostaneme sa k lichotivému údaju – už 30 rokov si títo páni vypomáhajú na ceste k Olympu progresívnej hudby. Treba povedať, že na bájny grécky vrch  by museli zdolať ešte nejeden kilometer, ale to, čo dokázali, je už naveky vyryté v letopisoch hudobnej histórie. Napriek mojim výhradám som veľmi rád za toto milé prekvapenie. Zostáva len dúfať, že v budúcnosti sa od obidvoch pánov nadejeme ešte množstva ďalších nádherných okamihov.

Tracklist:

1. Neurotically Wired

2. Midnight Serenade

3. Stained Glass Sky

4. On The Fence

5. Any Given Day (Strangers Like Me)

6. Incense And Myrrh

Dátum vydania: 9. september 2011

Národnosť: USA

Oficiálna stránka: http://www.archmatheos.com/

Label: Metal Blade Records

Hodnotenie: 8/10

Marek Danko

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *