0

21 najlepších Death Metalových platní

Približne koncom roka 1991 sa v hudobnom magazíne Best objavil súkromný rebríček francúzskeho redaktora Manuela Rabasseho, ktorého priečky okupovalo 21 subjektívne vybraných, najdôležitejších a najlepších albumov s visačkou Death Metal (DM). Jeho tvorca, nehľadiac do budúcnosti, nevedomky zachytil skutočne to najpodstatnejšie z uvedeného žánru. Nikto vtedy totiž netušil, že nástupom ďalších rokov bude štýl vädnúť, chátrať, strácať šarm a budiť u fanúšikov narastajúcu nedôveru a opodstatnené obavy.

Rok 1991 z dnešného, takmer 20-ročného odstupu, predstavoval jednoznačný a oprávnený vrchol undergroundového štýlu, šokujúceho svojou brutalitou, extrémnosťou, nespútanou silou a energiou. Na druhej strane, vo svojich najslávnejších časoch (1987 – 1991) išlo o skutočné Umenie, technicky brilantné, majstrovsky kontrolované, kompozične novátorské a neporaziteľné ortodoxným prístupom jeho tvorcov. Manuel Rabasse je človek, ktorý ovplyvnil moje nazeranie na Death Metal a veľmi často si na jeho pamätný rebríček v duchu spomínam, pretože má k dokonalosti sakramentsky blízko. Pozostáva z 15 presne určených pozícií, pričom zvyšných 6 (od 16 do 21) je umiestnených ľubovoľne a dáva poslucháčovi možnosť výberu vlastného umiestnenia. Pretože DM vznikol v USA, prevažná väčšina albumov pochádza práve odtiaľ. Európu zastupuje päť platní zo štátov, ktoré reprezentovali scénu starého kontinentu kvalitatívne i kvantitatívne najpodstatnejšie.

Napriek vzťahu, ktorý sa počas posledných desiatich rokov v mojom prípade k tomuto žánru menil a vyvíjal, považujem DM do dnešných dní za najextrémnejšie hudobné vyjadrenie, nepokorené na stupnici tvrdosti ani grindcoreom, Funeral Doom Metalom či industriálnym „hlukom“. Po produkčnej a zvukovej stránke je preberaný žáner z môjho pohľadu konečnou stanicou, do ktorej pomyselný hudobný vlak prišiel a musel sa chtiac-nechtiac obrátiť a putovať späť. Alebo ak chceme byť štýloví a použiť priliehavejšiu „hantýrku“, Death Metal je posledným klincom do hudobnej rakvy a to v obidvoch významoch. Ten prvý je dúfam každému jasný a v tom druhom človeku, ktorému sa počúvanie DM zunuje, nezostáva nič iné, len návrat z hudobnej púte o niekoľko stôp z hĺbky zeme vyššie a bilancia doterajšieho záujmu.

Na tomto mieste je potrebné prejsť od teórie k praxi. 21. Málo alebo veľa? Každý album určený pre jedno storočie po narodení Krista. 21 krížov, ktoré postavila hlavou hore či dolu hŕstka nadaných tesárov. 21 platní, ktoré obrátili svet naruby spôsobom, o akom sa nikomu nesnívalo. Minimálne svet, do ktorého je prístup  živým ľuďom zakázaný a cez deň vstup stráži archanjel s mečom, v noci striedaný arcidiablom s okovaným trojzubcom. Za bránou zápasí Svetlo s Tmou, jemnosť a neha s neúprosnou brutalitou, presne dávkovaná technika a zmysel pre detaily s krkolomnou rýchlosťou. Za týmto územím neleží nič, iba večná Prázdnota. Ríša, v ktorej neomylne vládne Smrť. V jej prazvláštnej krajine skončia i ľudia, ktorí na ňu počas života pozerali cez prsty a s netajeným odporom. Pre tých, ktorí jej nádhernú scenériu obdivujú už teraz, bude posmrtný život v nej predstavovať starú známu pieseň o vykúpení a zaslúženom odpočinku.

Lebka 21: DEATH [USA] – Scream Bloody Gore (1987)
Scream Bloody Gore

Prvý deathmetalový album histórie sa nachádza paradoxne na poslednom mieste. Na svoju dobu išlo o neslýchanú dávku nebezpečnej brutality a vydarený pokus o ťažkopádnejšie a hutnejšie vyjadrenie dovtedy populárneho Thrash Metalu, avšak ako celok album dnes vyznieva príliš uponáhľane. Na druhej strane si musíme uvedomiť, že bol nahraný iba dvomi osobami, budúcim zakladateľom choroboplodnej chiméry AUTOPSY (ktorej debutový album M. Rabasse v rebríčku trestuhodne opomenul, čím sa dopustil jedného z mála omylov) Chrisom Reifertom a Chuckom Schuldinerom, ktorého meno v týchto riadkoch nespomínam určite poslednýkrát, čo je taktiež možnou príčinou spomínaného skladateľského stereotypu. Obal z dielne Edwarda Repku je definitívnym vyjadrením všetkého, o čom DM vždy bol, je a bude. O zložito prepracovaných detailoch, ktoré v drvivej väčšine zdobia obrazy, pokrývajúce jednotlivé albumy. Krypta umiestnená v zemi nikoho, trón pre hlavnú postavu, vytvorený priestor pre slúžiacich nemŕtvych, kalichy s tekutinou neznámeho pôvodu, v pozadí uložené lebky a kostry, pričom obal hýri širokou paletou farieb. Schuldiner použil vokál, ktorý odborníci nazvali „growling“ a pomocou neho zvestoval  verejnosti,  že  život existuje aj po smrti a svet, ktorý obývame, nie je jediný. Škoda, že prevažná časť ľudí na planéte tento album a vlastne celý Death Metal ignorovali a ignorujú, pretože by sa z jeho textov mohli aj niečomu priučiť. Taký je však život a DEATH urobili šťastnými iba hŕstku osôb. A z ich strany to nebolo posledné slovo.

Lebka 20: CANNIBAL CORPSE [USA] – Butchered At Birth (1991)

butchered at birth

Ako by mohol byť v rebríčku najlepších vynechaný obrovský pojem? Pre mnohých ľudí, väčšinou nezainteresovaných, predstavuje CANNIBAL CORPSE synonymum žánru. Uvedenú skutočnosť má na svedomí ich nezmerná „popularita“, samozrejme iba v undergroundových kruhoch, ale ich meno je známe aj mimo nich. Druhý album s obalom Vincenta Lockeho, aký sa hneď tak nevidí (obzvlášť vynikajú anatomické detaily), je jedným z manifestov brutálnej vetvy DM. Spoluvytvára žáner, ktorému velí „murmur“ (vokálna technika) Chrisa Barnesa, gitarové tortúry Boba Rusaya a Jacka Owena, basgitarová technika Alexa Webstera a akcelerujúce bicie Paula Mazurkiewicza. Kompozície nevynikajú zložitosťou, no zároveň je im cudzia prostorekosť a fádnosť. Povedal by som, že ich nápaditosť je niekde uprostred. Zdvíhanie tónov pri ukončovaní riffov sa stáva jedným z poznávacích znamení kapely a je ním dodnes. Album „Butchered At Birth“ dokázal, že aj brutálny DM sa dá zahrať s citom, elegantne a s istým náznakom zapamätateľnosti.

Lebka 19: DEICIDE [USA] – Deicide (1990)

deicide

V roku 1990 vyšli minimálne 2 albumy, ktoré boli pomenované podľa názvu skupiny a navyše na nich figurovali aj rovnomenné skladby. Reč je o kapelách MASTER a DEICIDE, zhodou okolností nachádzajúcich sa aj v rebríčku M. Rabasseho. Na tomto mieste je potrebné povedať, že druhá menovaná zostava nasekala na svoj debutový album jednoznačne to najlepšie počas celej svojej vyše 20-ročnej kariéry. Podobným syndrómom trpelo veľké množstvo debutových DM platní. Hudobníci z DEICIDE išli na vec veľmi ostrým spôsobom, ich spôsob hry je razantný a formovaný podľa klasických šablón starej školy. Kompozície sú na rozdiel od kolegov z MASTER komplikovanejšie a hýria väčším počtom nápadov. Album nestráca dych ani na jedinú sekundu, avšak treba poznamenať, že pri dlhšej minutáži by možno začal nudiť. Jeho časomiera sa vyšplhala k 33 minútam, počas ktorých skupina odohrala 10 rúhavých hymien, patriacich do klenotnice starovekého Death Metalu. Hlavne vďaka debutovému počinu je DEICIDE právom uznávaným pojmom nielen americkej, ale i svetovej scény.

Lebka 18: BOLT THROWER [UK] – War Master (1991)

war master

Dostávame sa k prvým predstaviteľom európskeho DM, pochádzajúcim z Britských ostrovov. Túto kapelu robí výnimočnou hlavne to, že po dvoch viac-menej grindcoreových platniach z 80. rokov vyrukovala na úsvite deviatej dekády s úchvatným, do detailu prepracovaným a nádherne ťažkopádnym albumom „War Master“. Hudobníci oproti predošlému obdobiu dokázali, že ich potenciál nekončil iba pri zbesilých výplachoch. Celá nasledovná tvorba BOLT THROWER sa niesla na vlne, rozprúdenej práve týmto albumom. Obal bol vyrobený na objednávku u firmy, špecializujúcej sa na grafické práce. Pri jeho detailnejšom študovaní človek naozaj nadobudne pocit, že sa nachádza uprostred bitevnej vravy, no komiksovo ladené prevedenie výsledný efekt zráža dole. Grafické prevedenie albumov však nič nemení na skutočnosti, že vojnou prešpikované texty a takmer epický charakter hudby robia z BOLT THROWER do dnešných dní jednu z najdôležitejších skupín európskeho DM.

Lebka 17: MORGOTH [GER] – The Eternal Fall (1990)

the eternal fall

Kapela, ktorá si vypožičala názov zo „Silmarillionu“ J. R. R. Tolkiena, vo svojej ranej fáze (1988 – 1991) stála na najvyššom stupni nemeckej DM scény. Zaslúžila sa o to kompozičná pestrosť, nápaditosť, zanietenie, odlišné videnie žánru a povedzme že aj istá nadčasovosť ich tvorby. Je síce nepochopiteľné, prečo M. Rabasse vybral do rebríčka práve 5-skladbové EP „The Eternal Fall“ a nie debutový megatrhák „Cursed“ z roku 1991, koketujúci s vážnou hudbou, ale to už zrejme naveky zostane záhadou. Isté však je, že prvopočiatky nemeckej scény formovali MORGOTH v miere zrejme najvyššej a vôbec nezáleží, ktorý ich počin sa v rebríčku ocitol. Ich hudba z rokov 1988 – 1991 je totiž do dnešných dní svieža, nápaditá, tajuplná a výnimočná.

Lebka 16: MORBID ANGEL [USA] – Blessed Are The Sick (1991)

Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je nebeské kráľovstvo…blessed are the sickDiamant v podobe albumu „Blessed Are The Sick“ sa v kariére každej kapely rodí iba raz a potom už nikdy viac. Existuje tisíc názorov, ktorý album nekorunovaných kráľov žánru je najlepší. Podľa môjho názoru je ním počin z roku 1991, a to z viacerých príčin. Je v ňom zakliaty duch nielen počiatku 90. rokov, ale i čohosi, čo na Zemi existovalo veľmi, veľmi dávno. Ukrutne pomalé pasáže majú až transcendentálny charakter a prenášajú poslucháča do inej duchovnej sféry. Album je navyše dôkazom, že v Death Metale je obrovský priestor pre vytvorenie atmosféry, či už pomocou nezabudnuteľnej akustickej hry Richarda Brunelleho alebo majstrovského klávesového čarovania Treya Azagthotha. Growling Davida Vincenta je jedným slovom neopakovateľný a o schopnostiach bubeníka Petea Sandovala je škoda strácať zbytočné slová. Rovnaký výrok smeruje aj na adresu nádherného obalu s názvom Les Tresors De Satan zo štetca Jeana Delville (1867-1952), aj keď ten istý výjav použila švédska kapela HEXENHAUS pred tromi rokmi skôr. Netuším, prečo sa album umiestnil až za bránami prvej pätnástky, pretože podľa môjho názoru patrí minimálne medzi päť najlepších. Podstatné však je, že MORBID ANGEL na svojom druhom albume ukázali svetu, že vedľa brutality má svoje miesto i krása, zhmotnená v podobe jemných odtieňov vážnej hudby. Je skutočne pravdou, že najlepšími skladateľmi melódií bývajú práve hudobníci, venujúci sa extrémnym štýlom?

piece of time

Lebka 15: ATHEIST [USA] – Piece Of Time (Európa 1989, USA 1990)

Počínajúc číslom 15 sú k jednotlivým albumom pridané krátke a výstižné komentáre, no nie som si istý, či ich má skutočne na svedomí M. Rabasse alebo človek, prepisujúci jeho článok do češtiny. Debut floridskej zostavy, zdobený obalom Edwarda Repku, je taktiež krátkym, výstižným a vydareným manifestom technického Death Metalu, kladúceho dôraz najmä na zložité riffy, neobvyklé zvraty, krkolomné postupy a detailné prevedenie hudby. Výsledkom je smršť, ktorá vyvoláva ďalšie mrazivé pocity, prameniace z presvedčenia, že možnosti Death Metalu sú predsa len širšie než o akých odporcovia štýlu zvyknú písať. Zakladatelia technickej vetvy sú na svoj debut hrdí plným právom a ich cesta na Olymp bola v roku 1993 dovŕšená vydaním tretieho počinu „Elements“.

Lebka 14: LOUDBLAST [FRA] – Disincarnate (1991)

disincarnate

Francúzska scéna na prelome 80. a 90. rokov neoplývala veľkým počtom skupín, ale mala svoje nepopierateľné kvality. Zaslúžili sa o ne predovšetkým pojmy MASSACRA, AGRESSOR, MISANTHROPE, MERCYLESS a ďalší, no najväčší obdiv si zaslúžilo práve kombo LOUDBLAST. Ich druhý album „Disincarnate“ má v drážkach vyryté už spomínané stigmy svojej doby, kedy Death Metal skutočne vládol. Deviatka perfektných kompozícií, nahrávaných kde inde než v Morrisounde, plynie bez sebamenšieho zaváhania. O nie príliš vydarený obal sa postaral W. Suidmak a znázorňuje starorímskeho boha Vulkána. Rukopis kapely je čisto európskou záležitosťou. Dominujú v ňom hlavne ťažké a harmonické riffy, jednotlivé nápady do seba logicky zapadajú, hudobníci sa nikam neženú, každý detail je podrobený ich kontrole a celok vyznieva veľmi kompaktne. Veľmi silný album, patriaci medzi skvosty európskej DM klasiky.

Lebka 13: BELIEVER [USA] – Sanity Obscure (1990)

sanity obscure

Do komnaty tých najlepších patrí tiež kapela BELIEVER a ich druhý radový počin „Sanity Obscure“. Ich výnimočnosť tkvie v tom, že členovia kapely patrili k príslušníkom kresťanstva a svedčili o tom hlavne ich texty. Hudobná zložka za nimi mierne zaostávala, nakoľko skupina sa príliš často púšťala do povoľnejších vôd Thrash Metalu a kombinovala ho s deathmetalovými prvkami. Výsledok nie je až taký ohromujúci, ako napr. u švajčiarskych MESSIAH, ale aj tak si BELIEVER poctivým prístupom k hudbe zaslúžia veľké uznanie. Kapela sa netajila obdivom k vážnej hudbe, pričom v skladbe „Dies Irae (Day of Wrath)“ použila siahodlhé intro so ženským spevom a  melancholickým husľovým sprievodom, ktoré plynule prechádza do regulárnej skladby a je jednoznačným vrcholom celej platne. Obal je bohužiaľ nezrozumiteľný a tvorí jednu z mála chybičiek na kráse klasického počinu, ktorý sa zavedenej Death Metalovej šablóne vymykal použitím kresťanskej lyriky, husľových partov a ženského operného spevu.

Lebka 12: IMMOLATION [USA] – Dawn Of Possession (1991)

dawn of possession

Debutový počin kapely, reprezentujúcej tzv. newyorskú vetvu, sa dá opísať jediným slovom: vražedný. Máloktorá platňa vystihuje spomínaný výraz, no pri IMMOLATION je nadmieru výstižný. Produkcia je úchvatná, zvuk skutočne podzemný, ale pritom čitateľný a jasný a „anjelský“ obal z dielne Andreasa Marshalla len dovršuje dielo skazy. Album má neskutočnú atmosféru a pritom na ňom nenájdete ani jednu akustickú, klávesovú či inú vsuvku. Každý tón je zahratý výlučne gitarami, ktoré v rukách Roberta Vignu a Toma Wilkinsona podávajú jasnú správu o blížiacom sa konci života na planéte, ktorú sme spoločnými silami priviedli do stavu, v akom sa nachádza. Aby som nezabudol, výkony vokalistu Rossa Dolana a bubeníka Craiga Smilowskeho sú rovnako vynikajúce. Vrcholom platne je skladba „Those Left Behind“, ktorej počiatočné riffy majú neuveriteľne epický charakter. Dodnes si nie som istý, či na albume prevláda stredné alebo rýchle tempo, pretože obidva rýchlostné stupne sú vzácne vyrovnané. „Dawn Of Possession“ tvorí neoddeliteľnú súčasť Death Metalovej histórie a i po 20 rokoch od svojho vydania zostáva perlou v malom zatuchnutom jazierku nezabudnuteľných nahrávok.

Lebka 11: ENTOMBED [SWE] – Left Hand Path (1990)

left hand path

Kto iný by mohol v prehľade najdôležitejších albumov reprezentovať švédsku scénu, ak by to neboli ENTOMBED so svojim jedinečným debutom? Spolutvorcovia charakteristického švédskeho soundu dokázali zo štokholmského štúdia Sunlight za asistencie Thomasa Skogsberga vyťažiť maximum a výsledok je jasne počuteľný. Nahrávka sa nielen zvukom, ale i obsahom markantne líši od americkej školy, je uhladenejšia, elegantnejšia a kladie väčší dôraz na melodiku (ak sa týmto pojmom v intenciách klasického DM dá vôbec operovať). Obal albumu zdobí vrcholné dielo  najvýznamnejšieho maliara žánru, Dana Seagravea. Krajina, ktorú zhmotnil prostredníctvom svojho štetca, je  hodná  vystavenia v akejkoľvek renomovanej galérii, keby tie namiesto skutočných skvostov neuprednostňovali „machule“ všakovakých postmodernistov. Za najlepšiu skladbu na platni považujem hneď úvodný epos „Left Hand Path“ , ktorý obsahuje aj nezabudnuteľnú klávesovo-gitarovú medzihru s melódiou, vypožičanou z hororu „Phantasm“ (1979). Zvyšný obsah albumu už nedosahuje takých závratných výšok, to však nič nemení na fakte, že debutovému počinu ENTOMBED patrí zaslúžené miesto v rebríčku najpodstatnejších nahrávok svetového Death Metalu.

Lebka 10: OBITUARY [USA] – Slowly We Rot (1989)

slowly we rot

V 80. rokoch sa len veľmi malému počtu DM skupín podarilo vydať plnohodnotný album. Medzi výnimky, upísané firme Roadrunner Records, patrila aj floridská smečka OBITUARY, ktorej sa spomínanú métu podarilo dosiahnuť na sklonku roka 1989. Ich znamenitý debut má všetko, čo prvopočiatočný Death Metal ponúkal – švih, razanciu, nekomplikované postupy, mierne zastrený zvuk, výborné hráčske výkony, šokujúci growling Johna Tardyho a štýlový obal. Kapela svoje najlepšie nápady zvykla sústreďovať do titulných skladieb a nie inak je tomu aj na „Slowly We Rot“. Hymna o pomalom rozklade všetkých ľudských bytostí je čistou a nepopierateľnou klasikou žánru, umocnenou výjavom na obale, ktorý nepotrebuje žiadny komentár. Z dnešného pohľadu sa dá polemizovať, či do rebríčka nemal byť zaradený druhý album „Cause Of Death“ z roku 1990. Na druhej strane, debut je živelnejší, štýlotvornejší a klasickejší, čím podobné úvahy aspoň sčasti dokáže rozptýliť .

Lebka 9: MASTER [USA] – Master (1990)

master

Debutový album chicagskej kapely som spomínal v súvislosti s rovnomenným názvom skupiny, albumu a skladby v krátkom odseku o smečke DEICIDE na 19. mieste. Základná trojica v obsadení gitara, basa a bicie hovorí hádam za všetko. Paul Speckmann, frontman súboru, si s komponovaním materiálu hlavu dvakrát nelámal a výsledok tomu skutočne zodpovedá. K tomuto albumu sa naozaj veľa písať nedá, pretože kapela s jednou gitarou v Death Metale  (okrem výnimiek) obstála málokedy. Skladby sú úderné, majú ťah, rýchlosť, no postrádajú nápadité riffy a zložitejšie postupy. Navyše obal, na ktorom je zobrazené iba logo, tiež k cene veľa valút nepridáva.  Úloha tohto počinu spočívala predovšetkým v dôkaze, že Death Metal sa dá zahrať tým najjednoduchším spôsobom kedykoľvek, kdekoľvek… a kýmkoľvek.

Lebka 8: MASSACRE [USA] – From Beyond (1991)

from beyond

Jedna z najdôležitejších kapiel amerického Death Metalového hnutia. Kult MASSACRE je neohroziteľný a trvajúci večne. Vďaka trom demáčom, jednému EP počinu a dlhohrajúcemu albumu „From Beyond“ si vydobyla pozíciu, na akú niektoré kapely so širokou a bohatou diskografiou nedosiahnu nikdy. Klasická zostava, ktorú tvorili growler Kam Lee, gitarista Rick Rozz, basgitarista Terry Butler a bubeník Bill Andrews natočila v roku 1991 svoje staré demoskladby nanovo skutočne excelentným spôsobom. Mohutná produkcia, priebojný zvuk, charizma podzemných kobiek, nenapodobiteľný growling jedného z najlepších deathmetalových vokalistov, zaťažkávajúce riffy plné smrteľných dojmov z príliš tesného hrobu, znamenito nazvučená rytmika, obal od Edwarda Repku, hudba unášajúca do neznámych končín, ktoré pred nami navštívil iba H. P. Lovecraft… a tak by sa vlastne dalo pokračovať ďalej, pretože kapela narvala do jediného albumu všetky tromfy a pre budúcnosť jej zostali už iba nápady pre 4-skladbovú EP platňu. Rozpadom klasickej zostavy sa čaro vytratilo a fanúšikom zostali len oči pre plač. Ešte šťastie, že „From Beyond“ sa dá počúvať do nekonečna a vždy v ňom človek nájde inšpiráciu pre prekonávanie zložitých nástrah reálneho života.

Lebka 7: DEATH [USA] – Human (1991)

human

Keď som pri platni „Scream Bloody Gore“ spomínal Chucka Schuldinera a jeho príšeru DEATH, zďaleka to nebolo naposledy. Kapela, mnohými považovaná za alfu a omegu žánru, v roku 1991 vydala už svoj štvrtý počin, ktorým znovu posunula chápanie Death Metalu o značný kus vpred. Platňa s unikátnym zvukom a produkciou musela šokovať všetkých prívržencov štýlu a zanechala hlbokú ryhu v srdciach choromyseľných jedincov so sklonmi premýšľať o živote a Smrti odlišne než väčšina populácie. „Human“ napriek názvu znie odľudštene, mechanicky, strojovo dokonale, a pritom si stále ponecháva miesto pre cit a zvrátenú melodiku, obsiahnutú v inštrumentálnej paráde „Cosmic Sea“. Album sa pýši unikátnou zostavou, nadčasovou hudbou a lyrikou, avšak jeho najväčšou slabinou je nič nevyjadrujúci obal v podaní Rene Mivilleho. Platňa nemá šancu zostarnúť a navždy jej bude patriť čestné miesto v panteóne Death Metalových monštier.

Lebka 6: MALEVOLENT CREATION [USA] – The Ten Commandments (1991)

the ten commandments

Je až neuveriteľné, koľko klasických počinov zrodil rok 1991, na druhej strane vzhľadom k úvodným riadkom tohto článku aj logické. Uvedený rok bol jasným vrcholom deathmetalovej histórie a k jeho „potomkom“ je možné sa neustále vracať a obdivovať ich zvrátenú krásu. K takýmto počinom patrí aj „Desať prikázaní“ v podaní ďalších amerických mohykánov MALEVOLENT CREATION. Album pochopiteľne obsahuje 10 skladieb, napriek tomu nejde o koncepčný útvar a jednotlivé skladby spolu textovo nesúvisia. Z uvedeného dôvodu je menším sklamaním fakt, že kapela názov albumu nevyužila k napísaniu uceleného konceptu a jediný text, ako tak súvisiaci s Bibliou, obsahuje skladba „Thou Shall Kill!“. Ako to už bývalo v Metale zvykom aj v 80. rokoch, najlepšie nápady hudobníci vtlačili obvykle do debutových platní a nie inak je to aj v prípade tohto albumu. Napriek početne bohatej diskografii skupiny je práve tento suverénne najprepracovanejší. Je na ňom koncentrovaná esencia toho najlepšieho, čo živelný a klasický DM amerického strihu v tej dobe ponúkal.  Od prvej po poslednú sekundu sa počúva so zatajeným dychom, aj keď možno pri detailnejšom rozbore by sa niekoľko hluchých miest našlo. Obal bol vytvorený Danom Seagraveom a kontrolovanú deštrukciu, zachytenú prostredníctvom hudby, vystihoval dokonale (až by človek naozaj chcel na tom Sinaji stáť, prevziať obidve tabule, dať ľuďom, ktorí sa nimi aj tak nebudú nikdy riadiť, ale potom by mohol spokojne umrieť s pocitom, že sa aspoň pri záchrane sveta o niečo pokúsil). „The Ten Commandments“ má všetky predpoklady obhájiť  pridelenú pozíciu a pri dokumentovaní obdobia svojho vzniku na neho musí každý historik Death Metalových letopisov pamätať.

Lebka 5: DEATH [USA] – Spiritual Healing (1990)

spiritual healing

Podľa môjho názoru vrchol tvorby a suverénne najlepší album, pod aký sa Chuck Schuldiner podpísal. Nemalú zásluhu na tom má prítomnosť druhého gitaristu Jamesa Murphyho a legendárnej rytmiky Terry Butler – Bill Andrews (traduje sa, že manažér Eric Greif nahral prostredný klávesový part v titulnej skladbe). To, čo počas 43 minút stvárajú štyria hudobníci z mäsa a kostí, je neopísateľné. Murphyho talent zažiaril v najväčšej sile práve tu a teraz. Aj keď neskôr hosťoval na desiatkach ďalších albumov, svoj výkon už nikdy nezopakoval.  Chýbal mu ten materiál, ktorý mu Schuldiner takpovediac ušil na mieru. Murphy svoj charakteristický rukopis vypiloval hneď na začiatku svojej deathmetalovej kariéry a jeho melodické sóla plné harmónie a porozumenia ostro kontrastovali so zúrivým prostredím rozpútanej Death Metalovej búrky, rozpútanej ostatnými tromi kolegami. Schuldinerove riffy majú silu rozmetať akékoľvek pochybnosti o nedostatočných technických zručnostiach DM hudobníkov. Že my nevieme poriadne hrať? Nikdy! Desivý growling z čias „Scream Bloody Gore“ je pomocou akéhosi efektu ešte hrôzostrašne znásobený a vždy vo mne vyvoláva záchvevy. Obal od Edwarda Repku nepatrí medzi jeho najlepšie výtvory, no s problémovým charakterom a pochybnosťou spirituálneho liečenia korešponduje znamenite. Poznám mnoho osôb, ktoré Death Metal nemali nikdy v láske, ale táto platňa, resp. kapela DEATH im prirástla k srdcu. Je to prinajmenšom čudné, ale melodika stále robí svoje a tou „Evil Chuck“ vo svojej tvorbe nikdy nešetril. „Spiritual Healing“ je jednoducho nadčasový, zvukovo i hudobne geniálny počin, patriaci jednoznačne medzi päticu najlepších a najdokonalejších.

Lebka 4: NOCTURNUS [USA] – The Key (1990)

the key

Vie si niekto predstaviť Death Metal bez povestnej neuchopiteľnosti? Vlastnosti, ktorá žiadnemu smrteľníkovi nedovolí pochopiť a podmaniť si tento žáner? Myslím, že nie. Teda, aspoň za starých zlatých čias tomu tak bolo a modernú scénu už nesledujem tak pozorne ako starovekú. Živým dôkazom pravdivosti predošlého tvrdenia je platňa od kozmických pútnikov NOCTURNUS s tajuplným kľúčom vo svojom názve. Ak bude niečo také ako civilizácia o 100 rokov existovať (myslím, že asi ťažko), ani jej sa pravdepodobne nepodarí rozlúštiť odkaz, ktorý v roku 1990 svojim bájnym debutom kapela zanechala. Mám pocit, ako keby sa títo hudobníci na Zemi v správnom čase a na správnom mieste vyskytli, nahrali svoje 2 albumy a nejaké menšie doplnky, rozpadli sa, znovu sa dali dokopy, nahrali tretí album, rozpadli sa, dali sa dokopy a momentálne ani Yogth-Sothoth netuší, v akom stave sa ich kozmická hrobka nachádza. „The Key“ je bombou, či sa to niekomu páči alebo nie. Bláznivou, šialenou, nepochopenou, technicky excelentnou, pôsobivou, obohatenou rovnocennými klávesami, ktoré v ničom nezaostávajú za posvätným nástrojom Death Metalu, gitarou. Vizionári bohužiaľ mávajú vždy ustlané na tŕňoch a rovnaký osud postihol aj túto nedocenenú kapelu. Ich hudba je  však pre hŕstku zasvätených fanúšikov ikonická a takou, hlavne vďaka jedinečnému debutu, aj navždy zostane.

Lebka 3: PESTILENCE [NED] – Testimony Of The Ancients (1991)

testimony of the ancients

Ťažko, veľmi ťažko budem v prípade tretieho albumu holandskej Legendy hľadať vhodné slová. „Testimony Of The Ancients“ je podľa mňa najlepším albumom Death Metalu, nikým a ničím nedostižný a neprekonateľný. Jeho výnimočnosť pramení z Hudby, ktorá je rozdelená do 8 skladieb a 8 vsuviek, ktoré sú poprepájané a pôsobia, ako keby celý album tvorila jediná 43-minútová kompozícia. Koncepčný príbeh zachytený v textoch som nemal možnosť zatiaľ pochopiť. „Svedectvo starobylých“ sa pýši najlepším gitarovým tandemom svojej doby (Mameli – Uterwijk), fascinujúcim Mameliho growlingom (Van Drunenov prejav by sa k tejto hudbe už nehodil) a famóznou rytmikou Choy – Foddis.  Štvorica posadnutých hráčov neskúša, kam až sa dá v intenciách DM dôjsť ako na nasledujúcom počine „Spheres“. Drží sa svojej zavedenej schémy a vkusne pridáva do zúrivých akordov oslobodzujúce klávesové pasáže. Na rozdiel od NOCTURNUS ide o veľmi melodickú a citlivú prácu, príznačnú pre mentalitu hudobníkov z Európy. Skladby sa od seba kvalitatívne nedajú oddeliť, isté je len to, že záverečný kus „In Sorrow“ predstavuje najlepšie outro všetkých čias. Obal od Dana Seagravea je jedným slovom fantastický a dáva fanúšikovi možnosť kochať sa jeho ukrytou krásou celé hodiny. Nedá sa svietiť, korunu môže mať na hlave iba Jediný. Pred 10 rokmi som v zhode s M. Rabassem považoval platňu „iba“ za najlepší koncepčný počin žánru, no dnes mám na jeho umiestnenie v rebríčku iný názor. Podľa mňa patrí na samotný vrchol podceňovaného undergroundového štýlu a ktovie, či ho o ďalších 10 rokov nebudem považovať za najlepšie hudobné dielo všetkých čias.

Lebka 2: MORBID ANGEL [USA] – Altars Of Madness (1989)
altars of madness

Po predošlých riadkoch o albume s poradovým číslom 3 musí byť každému jasné, že prvé dve miesta v rebríčku M. Rabasseho nemajú u mňa až také postavenie, aké by im malo patriť. Prvý album „Morbídnych anjelov“ je predovšetkým temnou a rýchlo plynúcou modlitbou za všetky duše, ktoré prepadli čaru Death Metalu a dodnes sa z jeho moci nevymanili. Spanilá jazda s 10 zastávkami hrdo patrí medzi brilianty najklasickejšieho razenia a má v sebe náboj neuveriteľnej atmosféry. Napriek skutočnostiam, opísaným pri albume s číslom 16, sú „Oltáre šialenstva“ vynikajúcim svedectvom končiacich 80. rokov, pričom dôrazne signalizujú akým spôsobom sa bude Death Metal v 90. rokoch vyvíjať. Vrcholom platne je podľa mňa skladba „Chapel Of Ghouls“, kde namiesto očakávaných klávesov použil Trey Azagthoth neopakovateľnú gitarovú melódiu. Skupina vždy patrila k najväčším obdivovateľom hororového diela H. P. Lovecrafta a debutový počin je toho žiarivým dôkazom, aj keď sám sa musím priznať, že texty na ich albumoch som nikdy neštudoval a skôr sa spolieham na tvrdenia samotných tvorcov a novinárov. Obal je do tretice dielom maliarskeho Kráľa Dana Seagravea a podľa mňa znázorňuje jeden z prechodov do iného Sveta alebo sféry, ktorý občas zachytil jeden z kultových hororov 80. rokov. Rozdiel je len v tom, že v jeho vnútri sa nachádzajú duše a pocity, viditeľné na ich tvárach, nie sú ani zďaleka príjemné. MORBID ANGEL svojim debutom nemohli položiť základy žiadnej z vetiev žánru, pretože ich hudba samotná predstavuje štýl v štýle, natoľko je jej charakter ojedinelý a výnimočný.

Lebka 1: DEATH [USA] – Leprosy (1988)
leprosy

Počas písania tohto príspevku som nepoužil ako pomôcku ani jeden z komentárov článku, ktoré zverejnil časopis Rock & Pop v roku 1992 ako odpoveď na rebríček Manuela Rabasseho. V prípade prvého miesta prvýkrát a naposledy urobím výnimku, pretože nič tak nemôže vystihnúť podstatu albumu „Leprosy“ než práve on. Doslovne v ňom stojí toto: „Album, na které je možno se vždy odvolat, klasické, definitivní, nezměnitelné. Vše perfektní – kompozice, zvuk, produkce. Nejdůležitější deska hudební scény.“ Nech už je autorom uvedených riadkov ktokoľvek, má pravdu. Druhý album v podaní zakladateľov žánru je hudobným zážitkom, na ktorý sa nezabúda. Stal sa vzorom pre ďalších umelcov, očarených krásou postavy zahalenej v plášti, držiacej v ruke kosu. Áno, Death Metal bol, je a stále bude tak trochu aj o veľkých rečiach fanúšikov a hudobníkov. Nikto na svete mu však nemôže uprieť hudobné, textové a grafické kvality, stojace kopu námahy a potu.

Kto vydržal čítať článok až do tohto miesta, môže namietať, prečo autor nezverejnil svoj vlastný výber najlepších albumov a kopíroval cudzie zásluhy. Pravda je však taká, že osobne sa ešte necítim na zostavenie podobného rebríčka. Na to by bol potrebný ešte veľmi dlhý čas dôkladného štúdia starovekej Death Metalovej školy. Aj keď istú predstavu mám občas pred očami, nachádza sa ešte len v zárodočnom štádiu tvorby, zahalená tajomnou hmlovinou. Možno chýba len odvaha. Dôvody na odsúvanie niečoho sa vždy nájdu v hojnom počte. Situáciu sťažuje aj môj komplikovaný vzťah k žánru, ktorý bol pre mňa kedysi alfou a omegou tohto i Onoho sveta. V podstate ním stále je. Nikto, kto sa tomuto štýlu v minulosti venoval, nemôže prehlásiť, že ním nie je poznačený. Rozdiel je len v tom, aký hlboký zárez v jeho duši zanechal. Je však hudbou budúcnosti, do akej miery budem schopný na túto otázku vedieť odpovedať.

Použité pramene:

21 nejlepších Death Metalových desek. In Rock & Pop 1992, ročník 3, číslo 12, strana 9 (dostupné online na serveri Imageshack).

Marek Danko

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *